Pri sledovaní prác o expresionistickej línii českej literatúry začiatku 20. storočia je nápadné, že v eseji o českej podobe expresionizmu zastrešil L. Kundera Čapkovu zbierku próz Lelio a básne B. Reynka identickým estetickým princípom ako tvorbu Richarda Weinera. Nehovoriac o štúdii J. Chalupeckého predstavujúcej R.
Odkaz k priestoru križovatiek v názve práce Daniela Vojtěcha charakterizuje v prvom rade autorovo poňatie diskurzívneho priestoru obdobia, v ktorom sa nedá vyčleniť jednoznačná „dominantná ideová koncepcia“. Práve prehodnotenie prístupu možno považovať za zásadný krok k sprehľadneniu diskurzu literárnej kritiky začiatku 20. storočia, kde absenciu metódy umožňujúcej orientáciu v jeho rôznorodosti domáca literárnohistorická prax často rieši označením „prechodné obdobie“.
