Na križovatkách moderny

Odkaz k priestoru križovatiek v názve práce Daniela Vojtěcha charakterizuje v prvom rade autorovo poňatie diskurzívneho priestoru obdobia, v ktorom sa nedá vyčleniť jednoznačná „dominantná ideová koncepcia“. Práve prehodnotenie prístupu možno považovať za zásadný krok k sprehľadneniu diskurzu literárnej kritiky začiatku 20. storočia, kde absenciu metódy umožňujúcej orientáciu v jeho rôznorodosti domáca literárnohistorická prax často rieši označením „prechodné obdobie“. Hľadanie cesty k tomuto neľahko uchopiteľnému literárnokritickému diskurzu totiž odkrýva dôležité kontexty estetickej moderny a jej krízy, ktorým naša literárnovedná tradícia nevenovala dostatočnú pozornosť.

Daniel Vojtěch nálepku prechodnosti problematizuje a kladie otázku o iných možnostiach priblížiť sa k historickej realizácii úlohy literárnej kritiky – prvej konfrontácii. Dôležité a sympatické je hľadanie takého prístupu k prelínaniu literárneho, literárnokritického a mimoliterárnych diskurzov prelomu storočí, ktorý by interpretáciu viedol iným smerom než k ich vzájomnému zamieňaniu. Kontúrami tohto postupu sú isté aspekty pojmov literárne pole a habitus, v ktorých Vojtěch nachádza impulzy na interpretáciu diskurzu literárnej kritiky, chápaného ako typ určitého jednania a tvorby postojov, teda ako činiteľ, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje sebareflexívna schopnosť literárneho poľa. Snaží sa pomenovať diskurzívne pravidlá formujúce kritické pole daného obdobia a vymedziť pohyb stratégií literárnokritického diskurzu charakteristického hľadaním podoby umenia, v akej sa tuší východisko zo sveta zdania, reprezentovaného, paradoxne, pozitivistickou koncepciou poznania. Daniel Vojtěch ukazuje, že interpretácia súperiacich riešení modernistickej predstavy o umení ako o možnosti preniknúť k duchovnej povahe vecí, by nás mohla priviesť k porozumeniu jednotnému charakteru v rôznorodosti literárnokritických prejavov začiatku 20. storočia.

Úvaha, na ktorej sa jeho práca zakladá, koriguje, nazdávam sa, že s presvedčivým výsledkom, práve zjednodušenia, ktorým v tunajšej literárnovednej tradícii reflexia moderny často podlieha. Vojtěchova interpretácia dokazuje, že ak nejednotný charakter literárnej kritiky začiatku 20. storočia vidíme v kontexte mnohosti prístupov k podstatnému problému tohto obdobia – k poňatiu princípu modernosti, neznamená rôznorodosť historickú a teoretickú neuchopiteľnosť. Odhaľuje totiž, ako sa najrôznejšie prejavy umeleckej moderny zbiehajú pri hľadaní koncepcií tvorivého subjektu, ktoré vo všetkých svojich podobách pochybujú o možnostiach poznania, na aké prisahala technologická moderna. Autor interpretuje literárnokritický diskurz začiatku 20. storočia práve ako križovatku pokusov o konštrukciu subjektivity, ktoré sa voči sebe navzájom správajú síce konkurenčne, no prelína sa nimi istý spoločný princíp, odlišujúci ich od prístupov k zmyslu modernosti charakteristických pre kritické prejavy konca 19. storočia. V koncepcii, do ktorej sa zbieha takýto pohľad na problematiku, sa vcelku presvedčivo spájajú súvislosti, umožňujúce pomenovať niečo ako rámec „križovatiek“ nejednotného charakteru umeleckých výrazov tohto obdobia, vyznačujúci naliehavosť, s akou sa vo všetkých oblastiach duchovied vyjadrovala nedôvera voči zjavnému. Ako takýto stret vychádza Vojtěchovi hľadanie nových rovín osobnosti v tvorivom experimente, ktorý je zároveň životným experimentom (porov. s. 69). Zároveň poukazuje na nezanedbateľnú súvislosť rôznych podôb koncepcie tvorivej osobnosti s myšlienkou vzdelanosti, uvedenej do diskurzu Masarykovou reflexiou mravnej krízy, kde sa otázky voči hlavným problémom moderny viažu práve na predstavu o nevyhnutnosti usilovania sa o integrálnu osobnosť, ktorá dokáže zaobchádzať s individualizovanou a individualistickou podobou života v modernom svete.

V súvislosti s myšlienkou integrálnosti tvorivej osobnosti interpretuje Daniel Vojtěch literárnokritický diskurz českej moderny, ktorého charakteristický zámer vidí v okolnosti, že „pridružené významy“ umenia sa nerušia, ale estetizujú. Momenty takejto estetizácie vyznačujú v koncepcii Daniela Vojtěcha premenu, akou prechádza literárnokritický diskurz počas prvého desaťročia a určujú v tejto sieti vzťahov kritériá na periodizáciu a typológiu. Možno tak sledovať, ako sú tendencie v narábaní s kritériom subjektivity rozložené v časopisoch a polemických stretoch na začiatku 20. storočia, keď spor o zmysel modernosti, orientovaný v deväťdesiatych rokoch 19. storočia na hľadanie integrálneho duchovného zdroja tvorby, reflektuje práve stratu vedomia jednoty. Napätie medzi tendenciami inklinujúcimi k „mocnostiam životným“ a „hodnotám kultúrnym“ následne vystupuje ako jánusovská tvár českej moderny. Dekadentné postoje orientované na prvok chaosu ako na možnosť priblížiť sa k podstate umenia i syntetické úsilie o stanovenie nadosobného horizontu symbolickej celistvosti s výrazom v štýle predstavujú oné križovatky v snažení pomenovať vzťah medzi umením, životom a tvorivým subjektom. Pri sledovaní vzájomnej konštelácie týchto tendencií sa otvárajú súvislosti, ktoré vnášajú do danej problematiky „poriadok“ – posun v literárnokritickej rozprave, jej zvecnenie, premena v hierarchii žánrov, ďalšie prístupy k úsiliu o estetizáciu života (napr. literárnokritické sústavy K. Sezimu, A. Breiského, O. Theera či A. Nováka).

Zdá sa tiež, že táto cesta k postihnutiu charakteru zdanlivo „nekonzistentného“ obdobia literárnokritickej diskusie začiatku 20. storočia môže pomôcť pomenovať istú kontinuitu v „duchovnej premene doby“, ktorá sa nám zvyčajne stráca v období medzi dekadentnou a symbolistickou podobou moderny a „prechodom“ k myšlienkovému svetu ranej avantgardy. Daniel Vojtěch teda, myslím, presvedčivo ukázal, že pri prístupe k tejto rôznorodosti sa nemusíme stratiť, ak (ako navrhuje autor pripomínajúc filozofiu J. Patočku) neupierame zmyslu, ktorý sa snažíme odhaliť, dynamickú povahu. Potom nás bude rôznorodosť a mnohovrstvovosť diskurzu viesť iným smerom než k bezradnosti.

Ad: Daniel Vojtěch: Vášeň a ideál. Na křižovatkách moderny. Academia, Praha 2008. 280 stran.