... strukturalismus?
Príbeh českého a slovenského štrukturalizmu nemožno oddeliť od osudov dvadsiateho storočia. Sprevádzali ho nástupy a ruptúry. Viedli k diskontinuitám, ktoré znamenali najprv jeho vlastnú deštrukciu a napokon postštrukturalistickú dekonštrukciu.
Kľúčovým pojmom prvého obdobia, ktoré trvalo do konca štyridsiatych rokov a znamenalo základnú metodologickú inciatívu českého štruktrualizmu, sa stali Mukařovského pojmy estetickej funkcie a sémantického gesta.
V šesťdesiatych rokoch došlo k obnoveniu českého a slovenského štrukuturalizmu, ktoré už tento raz vstupovali do rozbehnutého medzinárodného diskurzu. Jeho pôsobnosť trvala napriek zlomu začiatkom sedemdesiatych rokov až do konca osemdesiatych rokov.
Za podstatný prínos českého štrukturalizmu tých čias pokladám Susov a Jankovičov pojem otvoreného zmyslu, ktorým český štrukturalizmus vstúpil do diskurzu o Ecovom pojme otvoreného textu, otvorenosti jeho výstavby, významovej, intertextuálnej, intermediálnej a referenčnej otvorenosti, otvorenosti voči čitateľovi a jeho čítaniu a otvorenosti textu ako palimpsestu a súčasti archívu kultúrnej pamäti.
Za rovnako významný pokladám Červenkov výskum verša, ktorým poukázal na tematický, referenčný rozmer verša, čím sa ocitol v zjavnom protipohybe s postštrukturalizmom, ktorý poukazuje na sebareferenčnú (rétorickú) povahu témy, ako aj Macurovo otvorenie textu do kultúrnohistorického kontextu, ktorým nadviazal na Tartuskú školu.
Prínosom slovenského štrukturalizmu šesťdesiatych až osedmesiatych rokov bola Bakošova koncepcia historickej poetiky a v jej rámci Ďurišinova teória komparatistiky, Mikova teória funkčných štýlov, nadväzujúca na Bühlera, Jakobsona a Mukařovského, o ktorú sa opierala Popovičova teória prekladu a Čepanova metodologická iniciatíva, jeho záujem o montáž, o palimpsestový princíp prepisovania a premaľby, o archeológiu kultúrnej pamäti, jej prevrstvovania, presúvania a zlomov (fraktúr, ruptúr, diskontinuít) ako aj o jeho jakobsonovské rozlíšenie metonymického a metaforického princípu, realizovaného na osi selekcie (významu) a kombinácie (pozície), čím sa Čepan dostal na pomedzie postštrukturalizmu, ktorý zdôraznil mienenie (pozíciu, modálny aspekt textu) oproti poznaniu (významu) a presunul záujem z poetiky a estetiky na rétoriku.
V čase tretej habilitácie začiatkom deväťdesiatych rokov narazil český a slovenský štrukturalizmus na plne rozvinutý postštrukturalizmus, ktorý dominuje vedecký diskurz posledných desaťročí. Oproti štrukturalistickému konštrukcionizmu zdôraznil dekonštrukciu, oproti štruktúrno-funkčnému celku rad kontingentných prvkov a fragmentov, oproti textu ako fungujúcemu stroju antropomorfných obrazov dezantropomorfizovaný text rétorických figúr, oproti nemimetickej referencialite sebareferenčnosť, oproti kreativite intertextualitu, oproti dôvere v čítanie textu nedôveru v jeho lektúru, oproti estetike rétoriku.
Postštrukuralizmus predstavuje radikalizáciu základných štrukturalistických premís, ale aj ich subverziu a popretie. Je druhou stranou tej istej mince, ale aj inou mincou. Oproti štrukturalistickému dňu s jeho racionálnou hierarchiou je nocou, v ktorej sa jemne modálne rozlišuje a v tejto odlíšenosti všetko vecné splýva a mizne v stratenosti sna. Postštrukturalizmus je prosperovským snom, z ktorého je utkaný život na brehu českého mora.
To všetko dáva postruštrukturalizmu značnú silu imaginácie, zároveň však svojou rozplývavosťou znamená aj túžbu po návrate dňa. Tá prináša hermeneutický závan, v ktorom sa zmysel vracia k svojmu elementárnemu pôvodu. Miroslav Petříček ho nazýva „smyslem po způsobu oka, ucha, hmatu, čichu a chuti“. Jeho prameňom je „smyslová zkušenost, vnímání, a smysl jako produkt diskurzivních operací“.
Toto hermeneutické vanutie by mohlo znamenať cestu od štrukturalistickej poetiky a estetiky cez postštrukturalistickú rétoriku ku generálnej štylistike textu. So všetkými dôsledkami.
Peter Zajac
Humobolds-Universität Berlin
Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava
