Obrozenské vlastenectví a nacionalismus

Výskum epochy národného obrodenia patrí už tradične k fundamentálnym a najčastejšie spracovávaným témam českej historiografie. Práca univerzitného profesora Františka Kutnara (1903–1983) Obrozenské vlastenectví a nacionalismus, s podtitulom Příspěvek k národnímu a společenskému obsahu češství doby obrozenské, patrí v tomto smere k zásadným, nakoľko až s pozoruhodnou precíznosťou odkrýva aj tie najjemnejšie nuansy obrodeneckého či národnoemancipačného pocesu v českých krajinách, hľadá jeho korene a kontinuitu s predchádzajúcim barokovým obdobím a ponúka živý a, čo je v prípade práce rýdzo odborného a teoretického charakteru obzvlášť zaujímavé, aj „čítavý“ exkurz do podôb hľadania vlastnej etnicity, alebo inak povedané, hľadania (a nachádzania) obsahu „češství“, tak ako sa reflektovalo v českom myslení a v českej spoločnosti od druhej polovice 17. storočia do prvých troch desaťročí 19. storočia. Práve v tejto súvislosti sa ponúka zopakovať nad mieru výstižné konštatovanie editora Kutnarovej práce Martina Kučeru, že František Kutnar podal spracovávanú látku „natolik přehledně a precizně, že jeho kniha plní vedle teoretické a kognitivní funkce i funkci výchovnou, didaktickou“ (Úvodní vydavatelská poznámka, s. 10).

Kutnarova práca venovaná otázkam vzniku moderného národného povedomia sa dostáva k čitateľovi po dlhých vydavateľských peripetiách s viac ako šesťdesiatročným časovým odstupom (pripomeňme, že práca bola dokončená už v roku 1939!). Jiří Rak v Doslove ku knihe na margo tejto skutočnosti povedal, že „banální rčení o knihách, které mají své osudy, nachází v tomto případě plné oprávnění“ (s. 346). Napriek tomu však kniha Františka Kutnara nestratila na svojej aktuálnosti a výpovednej hodnote, je jednoznačne prácou nadčasovou, prekonávajúcou všetky ideologizujúce a dobovo konjunkturálne pohľady na predobrodeneckú a obrodeneckú epochu. Túto nadčasovosť si Kutnarova kniha uchovala predovšetkým svojou ukotvenosťou v rozsiahlom materiálovom výskume, tradičnou úctou k pramennému materiálu a jeho dokonalým poznaním, ktoré umožnilo autorovi formulovať na jednej strane relevantné zovšeobecnenia a závery a na druhej strane rozpoznať aj tie najjemnejšie detaily a odtienky skúmanej problematiky. Svojou oporou v pramennom výskume a úctou k pramennému materiálu, historiografickou precíznosťou a zmyslom pre detail vytvára Kutnarova práca istý protipól postmodernistickým „módnym“ trendom, ktoré v posledných rokoch „postihli“ aj historické disciplíny (azda najmarkantnejšie literárnu históriu), ktoré sa vyznačujú voluntaristickým narábaním s pramenným materiálom (v podobe účelovej „hry“ s citátmi), sklonom k vedecky nepodloženým tvrdeniam, tézovitosti a pseudovedeckej frázovitosti, ktorej insitný rozmer je často prekrývaný ironizujúcim diskurzom (varovným príkladom v tomto smere sú napríklad kapitoly venované obrodeneckej problematike v knihe Roberta Pynsenta Pátrání po indentitě, 1996).

František Kutnar, ako už vyplýva z názvu práce, analyzuje primárne terminologickú problematiku, a to skúmanie dejinného obsahu pojmov „vlastenectví“ a „nacionalismus“, zaoberá sa ich kvantitatívnou a kvalitatívnou premenou, a hlavne terminologickou diferenciáciou a hľadaním hraníc medzi nimi na jednej strane a postupnou kontinuálnou premenou či transformáciou vlastenectva na nacionalizmus na strane druhej. Popri postupnom odkrývaní dejinného obsahu a znakov uvedených kľúčových termínov sa autor dotkol aj takých závažných fenoménov, ako je historizmus, analyzuje jeho podobu v epoche barokovej a jeho následnú transformáciu v epoche obrodeneckej, pracuje s historickou sémantikou pojmov „národ“, „vlast“, „vlastenec“, „jazyk“ a odkrýva ich fungovanie a používanie v dobovom diskurze (v tejto súvislosti možno doplniť, že o podobnú analýzu sa na korpuse textov literárnej protohistoriografie 18. storočia slovenskej proveniencie pokúsila slovenská literárna historička a editorka Gizela Gáfriková s kolektívom v priekopníckej práci Pannonia docta. Učená Panónia. Bratislava 2003). František Kutnar svoj hlboký analytický ponor do sledovaných javov obrodeneckej spoločnosti a kultúry ukotvuje do širších súradníc dobového politického myslenia, teórie štátu a práva, všíma si súvis so súdobými hospodárskymi teóriami, a čo je rovnako dôležité, českú otázku nereflektuje iba ako problém sui generis, ale vždy ju zasadzuje do kontextu európskeho politického diania či dobovo relevantných ideových prúdov a tendencií. Tak postupne František Kutnar prezentuje rozpad barokovej kultúrnej a ideovej paradigmy, vystihuje moment, kedy „náboženská spiritualizace vlastenectví v baroku se nahrazuje osvícenskou laicizací a etatizací“ (s. 57), minuciózne reflektuje recepciu a modifikácie osvietenstva v českom prostredí, dotýka sa problematiky ohlasu Francúzskej revolúcie, napoleonských vojen, ale aj prijímaniu herderovstva a nemeckého romantického nacionalizmu, ale na druhej strane aj s otázkami formujúceho sa panslavizmu. František Kutnar, tak ako s jemným zmyslom pre historický rytmus postupne prechádza jednotlivými fázami vývoja českého vlastenectva, počnúc jeho barokovou podobou a končiac jeho modifikáciami a transformáciou do podoby obrodeneckého nacionalizmu v prvých troch decéniách 19. storočia, si všíma nie len prejavy vlastenectva v celej vertikálnej štruktúre českej spoločnosti, u jednotlivých spoločenských vrstiev, ale pozornosť venuje aj problematike česko-nemeckého antagonizmu, antisemitizmu, náboženským otázkam, otázkam morálky a etiky, otázkam výchovy a vzdelávania či postaveniu ženy. Tak sa Kutnarov pohľad na české národné obrodenie stáva plasticky štrukturovaným a zároveň pluralitným.

Ak máme uvažovať nad tým, čo možno považovať za základné posolstvo Kutnarovej práce, ktorá sa k čitateľovi dostala viac ako po šesťdesiatich rokoch od svojho vzniku, je iste rehabilitácia pojmu „nacionalizmus“ a jeho reflektovanie ako pozitívnej historickej kategórie, čo pripomenul aj Jiří Rak v Doslove k publikácii slovami: „Zvláště v dnešní době, která v nacionalismu vidí jen jeho stinné stránky a kdy někteří ,historikové‘ docházejí dokonce ke zpochybňování existence národů jako organických a historicky vzniklých společenských celků, je aktuální Kutnarovo zdánlivě banální konstatování, k němuž ovšem na rozdíl od současných kritiků nacionalismu došel na základě zevrubného zkoumání, že totiž ,myšlenka národní je nespornou dějinnou skutečností‘, že je ‚tvorebným principem seskupování člověčenstva‘“ (s. 348).

Kutnarova práca obsahuje množstvo podnetov a výziev aj pre súčasných bádateľov zaoberajúcich sa problematikou národného obrodenia, jeho precízna analýza premien obrodeneckého vlastenectva a nacionalizmu je prínosom nielen z čisto historiografického uhla pohľadu. Jeho pokus o rozbor obsahových zložiek obrodeneckého vlastenectva a nacionalizmu v časovom horizonte niekoľkých generácií a ideovo, politicky a sociálne rozdielnych období ako aj odkrytie sémantiky základných kategórii obrodeneckého diskurzu ukazuje aj nové cesty čítania a interpretácie textov nielen pramenného charakteru ale i textov umeleckej literatúry, čím sa stáva zásadnou aj pre literárneho historika interpretujúceho literárne texty viažuce sa k obrodeneckej epoche a usúvzťažňujúceho ich do následnej literárnohistorickej reflexie. Ako jeden z príkladov na to ako Kutnarova práca provokuje v dobrom zmysle slova literárneho historika k hľadaniu a odkrývaniu nových súvislostí zložitých literárnohistorických javov je jeho úvaha o momente „nábožensko- -mystické spiritualizace národa“ (s. 23) u českej pobielohorskej emigrácie, ktorý tvorí jednu z obsahových zložiek českého „barokního vlastenectví“. Analogický moment rovnakej podstaty, ba dokonca s analogickým sémantickým jadrom, no prameniaci v odlišných spoločensko-politických okolnostiach vidíme napríklad v literárnej produkcii mesianistického krídla slovenského romantizmu. Kutnarova práca podobným spôsobom mnohé otázky odkrýva, provokuje k novým úvahám, no mnohé v nej prirodzene zostáva len naznačené, či nedopovedané. Predovšetkým obdobie vrcholnej fázy národného obrodenia je analyzované iba v záverečnej časti knihy, zenit Kutnarovho uvažovania o národnom obrodení je tu ohraničený obdobím počiatkov reštaurácie a nástupom generácie Šafárika, Palackého a Kollára. Je to spôsobené autorovou primárnou koncentráciou na obdobie druhej polovice 18. storočia, s detailnou analýzou osvietenstva, ktorému venuje azda najväčší priestor, a zároveň tvorí jadro práce. To, čo zostalo v monografii Františka Kutnara nedopovedané či naznačené, nech je výzvou k ďalšiemu, rovnako dôkladnému a presvedčivému štúdiu obrodeneckej epochy a s ňou súvisiacich javov, ako sú vlastenectvo a nacionalizmus.

Ad: František Kutnar: Obrozenské vlastenectví a nacionalismus. Příspěvek k národnímu a společenskému obsahu češství doby obrozenské. Praha, Karolinum 2003, 395 s.