De litteratura Slavorum germanissima

Jazyk bol vždy záležitosťou genia loci, receptorom regionálnej politickej a spoločenskej situácie. Aj stratégia slovenskej národnej kultúry sa odvíjala i od predstavy o jazykovej otázke. Prístup k jej riešeniu v multilingválnom prostredí uhorského štátu mal svoje špecifiká. Hoci prvú kodifikovanú podobu dostala slovenčina až v čase nástupu národného obrodenia (v osemdesiatych rokoch 18. storočia), úsilia o kultivovanie slovenčiny evidujeme už oveľa skôr. Od 16. storočia sa začínajú formovať predspisovné kultúrne jazykové útvary, ktoré vznikali na slovenskom území na základe domáceho kultúrneho hovorového úzu a domácich nárečí. Na českej jazykovej osnove a predspisovnej podobe slovenčiny sa slovenskí vzdelanci usilovali budovať slovenský literárny jazyk už v druhej polovici 17. storočia. K výraznému slovakizovaniu literárne dlho používanej češtiny pobádali napríklad Daniel Sinapius, Ján Simonides či Tobiáš Masník (neskôr autor prvej jazykovej príručky češtiny pre Slovákov z roku 1696). Podobu domáceho jazyka ešte v ranejšom období – na konci 16. a na začiatku 17. storočia odkrýva dielko zatiaľ neznámeho autora.

Gramatický spis De litteratura Slavorum germanissima objavil vo fonde budapeštianskej Národnej knižnice F. Széchényiho popredný slovenský historik Pavol Horváth. Upozornil naň literárnu historičku Gizelu Gáfrikovú, prostredníctvom ktorej sa rukopis dostal do rúk klasického filológa Daniela Škovieru. Tento znalec domácej latinskej produkcie obdobia humanizmu a renesancie sa podujal na prípravu dvojjazyčnej latinsko-slovenskej edície textu. Treba uviesť, že vhodne zvolený typ edície (prepis originálu doplnený prekladom do slovenčiny) nie je v súčasnej dobe v slovenskom prostredí celkom bežným javom (klesajúce textologické povedomie a nepočetný kruh odborníkov dôkladnejšie zorientovaných v textologickej praxi).

V súvislosti s prípravou vydania spisu De litteratura Slavorum germanissima vyvstalo pred editorom niekoľko zásadných otázok, týkajúcich sa „identity“ textu, na ktoré sa pokúsil odpovedať v Predhovore. Editor predovšetkým zistil, že pamiatka predstavuje odpis dnes neznámeho originálu. Nejasnosti sa vyskytli aj v súvislosti s otázkou času a miesta vzniku diela, ale i jeho autorstva. Najvčasnejší termín predpokladaného skoncipovania práce vymedzil editor posledným trojročím 16. storočia, najneskorší rokom 1606. Pri stanovení chronológie vychádzal z písma, ktoré použil odpisovateľ – humanistickej polokurzívy. Ďalším určujúcim kritériom boli citovaní autori (francúzski vzdelanci Július Caesar Scaliger, Peter Ramus/Pierre de la Ramée, Škót Juraj Buchanan a Štrasburgčan Ján Piscator alias Fischer). Hoci nejestvujú priame indície o autorstve diela, podľa editora prichádza do úvahy autor úvodnej komendačnej básne Jeremiáš Parlagius, ktorého meno je zapísané pri jej texte. Na margu titulnej strany rukopisu sa navyše zachovala poznámka slovenského osvietenského vzdelanca Juraja Ribaya, že Parlagius bol pravdepodobne „Zvolenčan“, čo mohlo znamenať aj „širšiu“ regionálnu príslušnosť k Zvolenskej stolici. Indície naznačujúce slovenský pôvod autora nájdeme aj v samotnom texte spisu. Ukazuje sa totiž, že z autopsie poznal rozdiely medzi českým a slovenským jazykom. Slovákov navyše označuje výrazom SLAVUS alebo SLAVUS PANONIUS, slovenčinu nazýva LINGUA SLAVONICA, resp. NOSTRA LINGUA. Asi najzreteľnejšiu odlišnosť vidí v zmäkčovaní spoluhlások (ako príklad uvádza ňebudeš ňemocný oproti nebudeš nemocný; I, 11, 8). Upozorňuje aj na existenciu dvojhlásky „wo“ (v dnešnom slovenskom pravopise ô). Ako inú slovenskú osobitosť uvádza palatalizované dentály ď>dz a pod. Spoluhlásku ř označuje za typicky českú (Slováci sa jej vraj zásadne vyhýbajú). V češtine zase konštatuje absenciu zvuku mäkkého ľ (I, 11, 5). Z obsahovej analýzy textu vyplynul pre editora predpoklad o pôsobení autora na území Moravy alebo Čiech a o jeho pohybe v českobratských kruhoch (pri citovaní spisov cudzích autorov uprednostňuje prívržencov kalvinizmu, resp. v časti o poetike celkom mimo kontextu ostro polemizuje s katolíckou náukou o sviatostiach).

Práca neznámeho autora predstavuje západoslovenský variant domáceho jazyka, ktorý presiahol nárečovú západoslovenskú oblasť a uplatňoval sa aj na ostatnom území. V záujme proklamovanej „čistoty a zrozumiteľnosti reči“ pojednal autor v prvej knihe spisu O správnom písaní litier otázku ich klasifikácie, vlastností, zvukovej platnosti, písania a výslovnosti. Poukázal nielen na príznačné rozdiely (napríklad mäkčenie spoluhlások, dvojhlásky, kvantita), ale tiež prípadné zhody medzi češtinou a slovenčinou: „Naši ľudia na základe českej tradície rešpektujú v jazykovej praxi trojaké – konkrétne i krátke, dlhé, tvrdé, mäkké“ (s. 43). Na druhej strane ako znalec hebrejského, gréckeho a latinského jazyka kriticky reflektoval prenášanie skúsenosti s výslovnosťou domáceho jazyka do cudzích jazykov: „Na hanbu trpia takouto chybou panónski Slováci, keď hovoria ťibi, ďixit, špaťium, ňisi, šriba“ (s. 41).

V druhej knihe spisu Skladanie veršov sa autor predstavil – podľa slov editora – ako „nadšený pestovateľ metrických pravidiel veršovania“. Vysvetľuje tu totiž podstatu kreovania rýmu a metra. Pripojené praktické Cvičenia zo slovenskej poetiky možno chápať aj ako pozoruhodný dôkaz niekedy ľahkovážne spochybňovanej legitimity staršej tradície slovenskej literatúry.

S ohľadom na český kontext možno titul odporúčať do pozornosti autorov cenného edičného počinu Repertorium rukopisů 17. a 18. století z muzejních sbírek v Čechách (2003), ktorý mapuje aj literárnu aktivitu obdobia vzniku recenzovaného gramatického spisu. Prieskum rukopisných zbierok v českých a moravských múzeách a knižniciach by mohol v budúcnosti priniesť prekvapenie v podobe ďalšieho odpisu, či dokonca originálu dielka De litteratura Slavorum germanissima.

LITERATURA

De litteratura Slavorum germanissima. O írečitej spisbe Slovákov. Vydal a preložil D. Škoviera. Bratislava: Stimul, 2005. 106 s.