Futbal

Hoci zámerom našej Akadémie telesnej výchovy nebolo počas jej dvadsaťpäťročnej existencie vychovať odborníkov na futbal, špičkových futbalistov alebo fanúšikov – a ani to nerobila –, rád by som Vás v tento výročný deň požiadal o pozornosť, pokiaľ ide o teoretickú reflexiu futbalu, a to z nasledujúcich dôvodov.

Po prvé: Na to, aby som mohol ako psychológ jednoduchým spôsobom pred Vami rozvinúť niektoré najnovšie názory na existenciu človeka, jeho svet a k nemu sa vzťahujúce správanie a aby som bol pritom pokiaľ možno čo najmenej vyčerpávajúci (a nudný), bude želateľné zamerať sa na nejaký konkrétny, každému známy, záujmom a ocenením ohodnotený jav, a tak aby mohlo dôjsť k prieniku jeho významu do spoločnej myšlienkovej predstavy.

Toto pripomenutie si podstatných charakteristických čŕt futbalu a pokus o pochopenie jeho významu zo všeobecne ľudského, ako súčasne vo fyzickosti manifestujúcom sa duchovne, bude sa odvolávať výlučne na „zdravý rozum“. Ak k tomu dodám, že vychádzam z toho, že disponujete len ním, bude to menej samozrejmé, než by si to človek azda myslel. Zdravý rozum sa niekedy nazýva aj „triezvym“, vníma sa teda ako pohľad a z neho vyplývajúci názor, ktorý sa ešte nestal prieberčivý alebo sýty v dôsledku predchádzajúceho „kŕmenia“. Takže: v tomto zmysle máme ďaleko od triezvosti. Kŕmení sme pravidelne, a to ťažkou stravou, zatiaľ čo vo vzdelaní, ktoré dostávame v súlade s našou kultúrou od detstva, nás viedli k tomu, aby sme svoj pohľad zameriavali na viac či menej schematický prírodovedný svetonázor – akoby ani nejestvovalo mnoho ďalších svetov. Vtedy býva ťažké zbaviť sa myšlienky, podľa ktorej sa všetky javy vysvetľujú tým, že sa im prisudzuje miesto v prírodovedeckom svetonázore. A predsa je potrebné vzdať sa tejto myšlienky, aby sme pochopili niečo o človeku, a napríklad aj o jeho futbale. Ak sa teda odvolávam na triezvy zdravý rozum, znamená to, že Vás chcem pozvať, aby ste sa so mnou bez predsudkov pozreli na javy ľudskej existencie a objavili ich charakteristické znaky, súvisiace s druhom našej existencie.

Budeme sa pri tom usilovať o to, aby sme sa vyhli všetkým odbornotechnickým a najmä metodickým a filozofickým pojmom. Prvá výhoda spočíva v nádeji, že vo Vás vzbudím ilúziu, že moje ľahkomyseľné expozé naozaj nie je vedou v bežnom slova zmysle, ale predsa len obsahuje pravdu, pretože to nie som ja, kto Vás presvedčivo osloví, ale oslovia Vás samotné javy.

Za druhú výhodu považujem, ak tí, čo v „commedii del arte“ vedy o človeku zohrávajú hlavnú úlohu, predsa len budú môcť poznamenať, že tu ide o problémy, ktoré v našich časoch väčšmi než kedykoľvek dosiaľ znepokojujú tak psychológiu, ako aj filozofiu. Dúfam, že zároveň príkladným spôsobom zažijú, ako môže „triezve“ chápanie, o ktoré sa usilujú dnešní psychológovia, môže lepšie než učenosť predchádzajúceho obdobia vytvoriť aj hlbší fundament pre teóriu telesnej výchovy a vďaka nemu môžeme lepšie pochopiť súvislosť života a prežívania, hry a športu, cvičenia a formovania.

Na druhom mieste si myslím, že výber mojej témy – futbal ako hra a ako šport – nám umožní lepšie spoznať istý druh ľudí, totiž obyčajných ľudí našich čias a našej krajiny, tak ako ich jestvujú milióny vo veku od šiestich do osemdesiatich rokov – aj keď ide výlučne o mužov –, ktorí, ako sa vraví, sa „zaujímajú“ o futbal buď ako hráči, alebo ako diváci.

Tretí dôvod môjho výberu tkvie v druhu, rozsahu a mohutnosti tohto „záujmu“ ako sociálno-psychologického javu. Záujem o futbal predsa ďaleko presahuje okruh hráčov a dokonca aj divákov. Možno dokonca povedať, že hráči akoby tvorili stredobod šírych obežných dráh záujmu, a tak boli redukovaní na minimum – resp. na číslo jedenásť národnej jedenástky. Vytvárajú centrum väčšieho okruhu zanietenia než slávna oeteldonkská rada jedenástich na karnevale v Bose. Pre toho, kto nie je oboznámený s touto lokálnou oslavou radosti, smieme na vysvetlenie dodať, že plný záujem o týchto „jedenástich“, ktorí tu predstavujú bláznov, je len symbolický a ľahkovážny, a že ako slávnostná nespútanosť trvá len tri dni. Človek by predsa dlhšie nemohol byť hrať „blázna“! Druh záujmu ojedenástich, alebo x-krát jedenástich futbalistov je však po všetkých stránkach veľmi hlboký, vážny, trvalý a preniká všetkým, všetko obsiahne a naplní. Je obsiahlejší než záujem o umenie a vedu – to je, mimochodom, úplne pochopiteľné –, ale je aj všeobecnejší a mohutnejší než záujem o ceny potravín, svetový mier alebo úmrtia bratancov a sestreníc – ak už nemáme hovoriť o prírodných pohromách a správach parlamentu.

Tento záujem u mladých a starých, u hráčov a fanúšikov, divákov a čitateľov novín, u školákov, robotníkov a bankových riaditeľov má – na tom sa azda môžeme zhodnúť všetci – rovnako málo do činenia so zdravím a hygienou, ako s výchovou a tvorbou charakteru. Istotne sa dá súhlasne konštatovať, že zahrať si futbal nie je nezdravé, a že ani pri najťažšom zápase nejde o otázky života a smrti, a ak áno, potom len mimoriadne zriedkavo. Prirodzení aj profesionálni pedagógovia vedia, že hodnotu sociálnej spolupatričnosti, disponability, kamarátstva a férovosti, takisto ako hodnotu výdrže, nasadenia, vitálnej zručnosti, telesnej obratnosti a tak ďalej, môže mládež exemplárne objaviť počas futbalu v družnom školskom klube – toto však nie je ten „pravý“ futbal. Je to len taká malá hra pre potechu, na ktorú sa nikto nepríde pozrieť ako divák a kvôli ktorej sa ani nikto nebude vzrušovať. Pedagógovia nemajú do činenia so skutočným futbalom.

Pravý futbal, na ktorý sa dnes chceme pozrieť, je dianie, ktorého sú každý pondelok plné noviny – a musia ho byť plné, pretože v opačnom prípade by sa museli obávať straty tisícov predplatiteľov.

Skutočný, vážny futbal, ktorý tu chceme pochopiť, je predmetom každotýždennej literatúry o futbale, lyrických, romantických, epických výlevov alebo prozaických, závažných technických či štatistických statí a rozhlasových prednášok; je to futbal veľkých alebo malých združení, rozpráv na slávnostných medzinárodných konferenciách a na tam navrhovaných presných reglementácií, najväčších štadiónov so stotisíc miestami; je to futbal národnej pýchy a kultu hrdinov.

Toto všetko môže človek považovať za smiešne alebo nepríjemné a tvrdiť, že ide o jav degenerácie našej kultúry, alebo o nebezpečnú hysterickú nákazu – rovnako sa z neho však môže človek aj tešiť, a to zo sociálno-etických dôvodov, napríklad preto, lebo dúfa, že vďaka futbalu budú muži menej chodiť do krčiem, mladí ľudia budú menej rozvíjať obscénne fantázie, starší ľudia sa budú menej hádať, či už doma alebo inde.

Týmito negatívnymi a pozitívnymi hodnoteniami sa tu nebudeme zaoberať. Dovoľte mi na tomto mieste jedinú poznámku: skutočného človeka, takého ako jestvuje a teda aký je, nemožno vymyslieť, ani si ho odmyslieť. Je vedeckou a etickou povinnosťou brať ho takého, aký je. Myslieť tu možno skôr na všeobecné, nezmeniteľné ľudské možnosti, a toto myslenie je potrebné, aby sme pochopili, ako výlučne sa utvára ľudská existencia v stretnutiach s blížnymi a so svetom, a tým aj spôsob každého človeka, jeho charakter a osobnosť, a to v rade slobodných rozhodnutí, aj keď je táto sloboda obmedzovaná prírodou a kultúrou. Niekto sa napríklad rozhodne, že bude futbalistom (alebo divákom), stane sa ním však len v dôsledku stretnutí, ktoré toto rozhodnutie vyvolajú.

Stretnutia však bývajú vždy vzájomné. – Nuž, v našom modernom svete uviedli futbalisti spolu s divákmi a tlačovými správami do života „pravý“ futbal a naopak, futbalové dianie uvádza do života hráčov, divákov a atmosféru národného a medzinárodného záujmu, a rovnako podporuje aj písanie o futbale. Na to, aby sme pochopili toto vzájomné pôsobenie, bude potrebné, aby sme na okamih poodstúpili a vo všeobecnosti premysleli vzťah človeka a sveta. Až potom môžeme odpovedať na otázku, prečo je v našich časoch taký populárny práve futbal, a prečo sa jedni stávajú futbalistami a druhí divákmi.

Človeka možno spoznať len z vnútra jeho sveta. Je to pochopiteľné, pretože niečí svet je to, čo si zvolí a utvára, čomu teda prisudzuje význam a hodnotu, pre čo sám niečo „pociťuje“, a na čo sa zameriava jeho konanie.

Maliara rozpoznáme podľa jeho farieb a tém, ženu v domácnosti podľa interiéru a oblečenia, školáka podľa jeho koníčkov, športovca podľa jeho športu. Psychológia alebo poznanie ľudského duševného života, správania, úsilia, myšlienok a pocitov predstavuje teda predovšetkým poznanie svetov, na ktoré sa zameriavajú všetky aktivity človeka. Preto jednoducho hovoríme o psychológii farieb, hudby, bývania, odievania, hrania, športu atď.

K usporiadanému svetu alebo kozmu určitého človeka však nepatrí len to, čo je pre iných viditeľné a hmatateľné, ale všetko, čo niekto utvára, projektuje a napĺňa zmyslom; patrí k nemu to, na čo sa prednostne zameriava, s čím obcuje a čo ho pohlcuje, v čom, s čím a čím žije a čomu „daroval srdce“.

K ľudskému svetu patrí aj spriadanie fantázií, patria sem plány aj želania, ktoré súvisia so všetkým vnímateľným a s každou skúsenosťou, ale rozhodne aj ľudské telo, a to nielen v zmysle jeho možností a hraníc, moci a zjavu – či už o tomto všetkom človek získa poznatky v dôsledku úvahy alebo bez nej – čiže v zmysle obstátia vo svete, praktického zakúsenia sveta alebo jeho obrazu –, ale aj do tej miery, do akej si človek svoje telo predstavuje – teda ako si ho predstavuje – a teda aký mu prikladá význam, ktorý jeho zjav nadobúda v očiach blížneho.

Okrem všetkých situačných zmien – nanucovaných človeku z veľkej časti v dôsledku životných nevyhnutností alebo nátlaku prostredia, a výlučne ony dodávajú týmto zmenám akceptovateľný význam – pozostáva každá ľudská bytosť z charakteristickej základnej schémy hodnôt, obsahujúcich všetko, o čom človek vie – teda tak zo svojho telesného stavu ako aj zo svojho zjavu, ale takisto aj z vecí a ľudí z okolia. Človek vyjadruje základnú schému týchto hodnôt v primeranom správaní, v činoch, slovách, zámeroch, názoroch, citoch, želaniach a očakávaniach a v telesnosti, ktorá sa začleňuje do jeho „schémy sveta“, je voči nej primeraná. Toto všetko sa utvára od mladosti v rade zväčša nepremyslených rozhodnutí, a o osudovosť ide teda len do tej miery, do akej sa človek vyznačuje obmedzenosťou slobody pri projektovaní sveta, v správaní a zväčša sa dobrovoľne rozhoduje pre vernosť svojej vlastnej histórii.

Jednoducho povedané: človek je z veľkej časti tým, čím sa vo svojich osobných dejinách rozhodol byť a čím sa rozhodol zostať. Mohol by sa však v každom okamihu stať niekým iným; zviera takouto možnosťou nedisponuje. Krava sa nemôže stať levom, ale sedliak sa môže stať vojakom, maliar obchodníkom alebo „colník“ maliarom, hoci tieto zmeny nie sú jednoduché a teda ani nie mnohoraké. Tak sa ani nemôže každý stať dobrým futbalistom a dokonca ani vášnivým divákom. Takéto zmeny si vyžadujú nové stretnutia, ktoré sú – ako sa právom vraví – pôsobivé. Je teda zrejmé, že niečo môže zapôsobiť len vtedy, ak jestvuje nejaký záchytný bod, na ktorom je možné pôsobiť, a to znamená, že človek sa v dôsledku určitého stretnutia zmení len vtedy, ak už nejako a v čomsi upustil od svojho starého sveta a nejako a v čomsi sa teda stal „prístupným“, to znamená, že sa otvoril pôsobeniu.

Na tomto mieste preruším našu všeobecnú reflexiu o vzťahu medzi človekom a svetom a uvediem istý príklad, aby som sa vrátil doprostred našich úvah o futbale. Príklad sa týka stretnutia s loptou.

Na ulici sa hrá niekoľko chlapcov s loptou. Tá sa zakotúľa k nohám okoloidúceho – napríklad nejakého starého pána. Čo spraví? Každý to pozná zo skúsenosti: kopne do lopty, zdanlivo aby spravil po vôli hrajúcim sa chlapcom, no vlastne nie tak úplne a len kvôli tomu. Urobí tak preto, lebo mu to nedá, lebo má príjemné zadosťučinenie z odkopnutia lopty, z prihrávky a teda z toho, že ju vidí, ako sa kotúľa späť opačným smerom – a to ešte jeho vlastným pričinením. Človek to rád vidí aj u druhých a dôvod spočíva v tom, že by to urobil rád sám, a už to mu spôsobuje potešenie.

Tu by sa však dalo poznamenať, že nie každý odkopne späť loptu, ktorá sa k nemu prikotúľa. Je to pochopiteľné, pretože nie každý je prístupný pôsobeniu, aké prináša stretnutie s loptou. Neprístupný je voči nemu človek, ktorý sa na ulici pohybuje v pevnej spätosti so svojím súkromným svetom, a je v ňom úplne uzamknutý. Predpojatý, povedzme do svojich myšlienok zahĺbený učenec alebo starostlivý občan si so sebou nesie svoj myšlienkový svet, ktorý ho zahaľuje, a nedokáže doňho preniknúť nijaká lopta. Koketné dievča, ktoré sa na ulici rozhodlo byť otvorené pre všetky menlivé situácie, no ani v najmenšom pre pohľady okoloidúcich, je natoľko uzavreté do svojich vzťahov a do svojho „postoja“, že nechce stratiť svoju figúru a preto do lopty nekopne, podobne ako dôležitý pán, ktorý sa nemôže vzdať svojej vážnosti bez toho, aby „nevypadol“ zo svojho sveta. Aj on sa stal neprístupným pre stretnutie s kotúľajúcou sa loptou, ktorá je taká lákavá pre každého človeka – a dokonca aj pre psíka.

Ak tento pán predsa len – váhavo a rozpačito – loptu odkopne, znamená to preňho (a pre ostatných) veľkú „senzáciu“, pretože sa vzdal istého sveta a hrozí mu, hoci len na jediný okamih, že sa stane iným človekom. Dieťa je na to pripravené v každom okamihu – ešte si nezvolilo „figúru“ a je otvorené pre takmer každé stretnutie.

Ženy, aj keď už nie sú koketnými dievčatami, bývajú v živote väčšmi vystavené pohľadom druhých ľudí, takže sa ťažšie rozhodujú, či majú kopnúť do lopty – ale na to jestvuje, ako uvidíme, hlbší dôvod.

Úvaha nad najjednoduchším príkladom spontánne odkopnutej lopty však rozhodne prináša dvojicu problémov, ktoré treba vyriešiť, aby sme dospeli k jasnejšiemu pochopeniu futbalu. Tieto dve otázky znejú: Čo je také zvláštne na lopte? a následne: V čom spočíva rozdiel medzi ručnou a nožnou hrou, teda medzi hádzaním a kopaním? V nadväznosti na tieto dve otázky sa budeme usilovať odpovedať na ďalšie dve, a to tieto: Čo je na futbalovom zápase charakteristické pre hráčov? A nakoniec: Prečo priťahujú práve tieto zápasy v našich moderných časoch toľko verejnosti?

Najprv sa zahĺbime do krátkej úvahy nad charakteristickými znakmi lopty. Lopta je niečo nesmierne mimoriadne! Učia nás o tom dejiny prírodných vied, ale ešte lepšie samotná lopta.

Pozrime sa najprv na loptu samu osebe, teda na jej tvar, ktorou je guľa. Ako je známe, guľa je najjednoduchší a najdokonalejší tvar, avšak nielen z geometrického hľadiska. Guľa je aj predstava a najmä „pocit“ jednoduchosti. Tu sa musíme na chvíľku zastaviť a uvedomiť si, že pod „pocitom“ rozumieme v prvom rade vnímanie hmatajúcej ruky, a keďže sa ohmatávaním predmetu nezisťujú len kvality objektu, ale zároveň sa na týchto kvalitách tak vrúcne podieľame, môžeme prostredníctvom ruky zakúsiť aj takú zmenu nášho vlastného stavu, akú vo všeobecnosti nazývame afektom.

Keď ohmatávame loptu, dlaňou kĺžeme po jej povrchu a nepociťujeme nijaký odpor ani prekvapenie. Nie sú tu nijaké body obratu, a v dôsledku rovnomerného zaokrúhlenia sa s ohmatávajúcou rukou ocitáme stále v rovnakej vzdialenosti od stredu, od ťažiska predmetu. Dojem, vznikajúci pri tomto ohmatávaní, je dojmom úplnej zomknutosti, ktorý je daný našej ruke a ktorý vlastníme úplne a nepretržite rovnakým a dokonalým spôsobom. Tento uzamknutý celok je niečo, čo dokonale jednoduchým spôsobom jestvuje samo osebe a preto sa takto predstavuje aj navonok. S ohmatávaním gule sa spája výnimočný druh príjemnosti; „pocit“, ktorý je úplne iného druhu, ako keď ohmatávame hranatý predmet. Dokonalá guľa má okrem toho hladký povrch a už preto nebude klásť ruke odpor, nebude jej poskytovať trenie či drsnosť. Pocit gule je teda pocitom bytia spolu bez akéhokoľvek vzdorovania, a preto sa môže ohmatávanie gule ľahko rozvinúť do nepretržitého pohybu hladenia, príbuzného jednoduchej radosti, akú pozná aj matka pri hladení okrúhlej guľôčky dojčaťa. Často si možno všimnúť, že dieťa tým istým hladkajúcim spôsobom ohmatáva hladkú guľu alebo loptu a takmer nikto sa neubráni príjemnému pocitu, aký v rukách vzbudzuje hladká okrúhla, napríklad sklená guľa.

Hoci človek ohmatáva veci pohľadom tak isto ako rukou, pri tomto optickom ohmatávaní sa dôraz kladie na konštatovanie tvaru, a radosť z optického vnímania gule je menej silná, než pri skutočnom haptickom vneme. Aj napriek tomu je tu však prítomná nezameniteľná príjemnosť, spôsobená účasťou na dokonalom tvare, ktorý sa nám predstavuje.

Zaviedlo by nás to priďaleko, keby sme tu chceli rozvinúť všeobecný, „transsubjektívny“ aspekt gule. Tých niekoľko indikácií, ktoré som Vám tu predostrel, môžu postačiť na to, aby sme sa presvedčili, že naše nepremyslené správanie a postoj k veciam sú vyvolávané ich „prirodzenosťou“, a základ psychológie je potrebné hľadať v samotných fenoménoch, a teda nie v ľudskom „zvnútornení“.

K jednoduchosti okrúhleho tvaru je podstatná ešte jedna poznámka, ktorá nám pomôže pochopiť pôvod loptových hier. Vo svojej uzavretej jednote je dokonalý už kruh. Na tomto tvare nie je nič menlivé alebo náhodné, a tento charakteristický znak sa odhalí už pri prvom pohľade. Aký mimoriadny význam má kruh a kruhová platňa vo vnímaní, nám dokazuje už sám fakt, že obe vlastnia všade na svete pre primitívneho človeka magický význam, a to nielen na základe tvarovej príbuznosti so Slnkom a Mesiacom. Guľa je platňou, ktorá sa zmenila na vec a tak chápeme, že magický, „archetypálny“ význam kruhu prináleží aj guli.

Aj najstaršia loptová hra vznikla ako rituál z mágie a z mýtu. Ak je guľa vo svojej názornej nehybnosti vecou dokonale statického poriadku, vo svojej maximálnej pohyblivosti sa potom stáva loptou, vecou, ktorá vyjadruje „zázrak“ dokonalej dynamickej náhodnosti, zriedkavej harmónie labilnosti a stability, bez akéhokoľvek uprednostnenia určitého smeru pohybu či pozície.

Tak chápeme, prečo bola guľa, podobne ako kruh a platňa v najstarších dejinách všetkých národov pôsobivým, tajomným predmetom a prečo sa aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta a vo všetkých historických obdobiach hrali mladí aj starí s loptou.

Lopta je naozaj najprirodzenejším predmetom na hranie, pretože je dokonalá. Hráme sa vždy s niečím, čo sa hrá aj s hráčom. Kotúľajúca lopta to robí väčšmi než akýkoľvek iný predmet. Túto skúsenosť mali už Egypťania a Číňania tisíce rokov pred Kristom, podobne ako ju majú aj dnešní chlapci na ulici, ktorí si do lopty zviažu motúzom papier a handry.

Najdokonalejšia lopta na hranie je elastická. Jej vynájdenie predstavovalo veľký kultúrny objav. Je známe, že už pred viacerými stáročiami sa v Taliansku, vo Francúzsku a inde používal mechúr z ošípanej, ktorý si ľudia obalili plátnom alebo kožou. Elastické telo je v zásade vynikajúcim protihráčom, pretože každý tlak alebo úder vyvoláva „odpoveď“ v podobe protitlaku alebo úderu, a ten vedie reaktívne k ďalšej aktivite hráčov.

Teraz sa dostávame k našej druhej otázke, totiž k rozdielu medzi ručnou a nožnou hrou, alebo jednoduchšie, k rozdielu medzi hodom a kopom.

Za východisko si zvolíme nasledujúci jednoduchý fakt. Pozorovanie detskej hry nás učí, že dievčatá skôr inklinujú k ručným loptovým hrám, zatiaľ čo chlapci väčšmi k futbalu a to tým viac, čím sú starší. Prečo? V neskoršom veku síce dievčatá hrajú hokej, tenis a tak ďalej, ale k futbalu si nenachádzajú cestu. Nemožno to vysvetliť rozdielmi v sile muskulatúry alebo na základe racionálnych motívov! Jestvujú fundamentálne dôvody, to znamená také, ktoré vyplývajú z mužského a ženského spôsobu bytia, zo stretnutia so svetom a s prežívaním vlastnej telesnosti a z jej významu.

Čin kopnutia je úplne iný než čin vrhu, a to z nasledujúcich hľadísk. Po prvé, kopanie je agresívnejšie než hádzanie. Po druhé patrí k hádzaniu aj chytanie, teda prijímanie; pri kopnutí ide skôr o kopnutie späť. Je pozoruhodné, že hádzanie a chytanie možno pomužštiť, napríklad v prípade bejzbalu, kriketu a podobne, no niet športov, v ktorých by dochádzalo k poženšteniu kopania.

Vo vývine hier a druhov hier vznikajú väčšmi diferencované typy, kde môžu prevládať mužská agresia alebo ženská prispôsobivosť. Schematicky sa dajú rozlíšiť dva druhy ručných hier, totiž tá, pri ktorej sa kladie dôraz na hod ako na hádzanie proti niečomu, a tá, kde sa zdôrazňuje chytanie. V hre, nazývanej škôlka, s obľubou hranej dievčatami, je chytanie vykultivované až do umeleckosti, prejavujúcej sa v kontinuite opakovaní a variácií. Úplne iní sú chlapci, ktorí majú „tvrdú ruku“.

Na treťom mieste si kopanie vo dvojici, ktoré je praformou futbalu, už priamo vyžaduje vzájomné spätné prihrávky nohou, ktoré sa stávajú ešte silnejšou a príkrejšou formou agresie, pretože nie sú namierené len na loptu, ale prostredníctvom nej aj proti spoluhráčovi. Zámerom je zasiahnuť protihráča, pravdaže, nie v doslovnom zmysle, ale v tom, aby nebol schopný loptu zadržať.

Ešte z jedného hľadiska sa kopanie líši od hádzania. Kopanie je vždy odvážnejšie než hádzanie, a to vďaka strate istoty telesného postoja. Môže sa teda vyvinúť do akejsi akrobacie, predstavujúcej do istej miery riziko, ku ktorému inklinujú muži a najmä adolescenti a ktoré kráča ruka v ruke s vedomím víťazstva alebo dokázania si niečoho pred sebou, a teda s vystupňovaným pocitom seba samého.

Významný protiklad medzi hádzaním a kopaním však spočíva v tom, že kopanie poskytuje väčšmi stratu uzavretosti „figúry“ než vrh, teda rozvrhnutá telesná postava. V širokom rozkročení vidíme aj protiklad významu ženskej sukne. Kopanie je teda predovšetkým expanzívnejšie. Človek môže hádzať ako dievča – „skutočné“ dievčatá hádžu vlastným spôsobom, teda menej odstredivo –, ale kopať možno len ako muž, aj keď kope žena! Preto majú dievčatá, ktoré sú chlapčensky založené, potešenie z futbalovej hry a považujú za skvelé, keď môžu kopať.

Futbal teda predstavuje v hravej podobe demonštráciu mužnosti, tak ako ju chápeme na základe tradície, ale takisto ako ju vyvoláva z určitej časti telesné uspôsobenie (hormonálne podráždenie). Pre ženy sa nikdy nepodarilo zaviesť futbal, aj keď sa pre ne podarilo zaviesť basketbal, hokej, tenis a tak ďalej. Kopanie je teda špecificky mužské, no ponechám bokom, či je ženské nechať do seba kopať. Kopanie teda rozhodne nie je ženské! Pri futbale sa v hravej forme demonštruje základná schéma hodnôt mužského sveta. Preto už v nedisciplinovanej detskej podobe, ktorú môžeme dennodenne pozorovať na ulici, jestvuje zameranosť na cieľ, zámer niečo dosiahnuť, napríklad niekoho prestreliť. Ide o boj a o výkon, a teda aj o napätie a silu a tým o rad znakov, charakterizujúcich človeka mužského rodu (homo faber), ktorý si želá stretnutie so svetom v podobe prekonávania odporu.

Popri tom navyše dochádza k tomu, že kotúľajúca sa lopta sa priamo stretáva s nohou a chodidlom, kopanie teda predstavuje spontánne, bezprostredné telesné nasadenie.

Pri ručnej loptovej hre sa hod uskutočňuje síce priamo rukou a dlaňou, tie sú však ako protiklad k nohe a k chodidlu väčšmi ľudskými orgánmi, vlastniacimi mnohostranný význam v kultúrnych vzťahoch. Sú to „kultúrne“ končatiny. Človek podáva druhému človeku dlaň, nepodáva mu chodidlo. Iste, v zlosti možno dieťa udrieť rukou, no nie je to také „odporné“ ako kopnutie. Malé dieťa, ktoré v parku „slušne“ hádže loptou, beží za ňou, chytá ju do rúk a opäť ňou hádže, sa teší vo svojej ľudskosti a zo slobody, ktorú získala jeho ruka vzpriamenou chôdzou a tým možnosťou uchopovať veci a zaobchádzať nimi. V tejto hre a vo všetkých ručných loptových hrách je od samého začiatku určitá rozvaha, ba dokonca aj disciplína, adaptovanie sa na loptu, na terén a na spoluhráčov. Samozrejme, že sa to môže vytratiť, a jestvuje množstvo ručných loptových hier – sú to predovšetkým hry, pri ktorých sa udiera do loptičky pálkou, raketou atď. –, pri ktorých sa hrá „surovo“, takže z nich majú potešenie aj chlapci.

Avšak futbal ako spontánne primárna chlapčenská hra sa vyznačuje bezprostrednosťou, nedisciplinovanosťou a nepremyslenosťou. Primárne je tu pritom ovládanie chodidla, totiž cielené kopanie, čo je ťažšia úloha, než cielené hádzanie, hoci v dôsledku určitých pravidiel hry môže byť aj to veľmi ťažké. Chlapec inklinuje väčšmi než dievča k tomu, aby si vytváral takýto svet ťažkých úloh, tak ako k tomu dochádza okrem iného v jeho vášni po dobrodružstvách a trúfalostiach. Chlapcovi navyše dodáva silnejší pocit vlastnej hodnoty vedomie, že dokáže spraviť niečo ťažké.

Práve futbal je vo svojej podstate uspôsobený tak, že sa v ňom veľmi ľahko dá prekročiť sféra rýdzej hravosti a je možné prejsť k športu, t. j. k výkonu a súťaži, hoci aj podľa pravidiel hry.

Právom by mohol niekto namietnuť, že niet takého ľudského úkonu, ktorý by nebol zároveň výkonom. Činnosť, ktorú vykonáva zviera, je reaktívna, pretože vychádza z významu situácie, ktorý má oporu v skúsenosti a taktiež z vnímateľnej štruktúry a vývinovej perspektívy. V meniacich sa situáciách je zviera prítomné s veľmi obmedzenou a dosť konštantnou iniciatívou, ktorá vyplýva z jeho telesného stavu a potrieb. Rozdiel medzi ním a hrajúcim sa dieťaťom je principiálny. Iste, aj dieťa reaguje a reprodukuje, no zakaždým aj improvizuje nové hodnoty a významy vecí, udalostí a činov. Keď zo stavebnice stavia veže – čo najmúdrejší šimpanz nikdy neurobí sám od seba –, alebo keď hádže loptou na určitý cieľ, vtedy demonštruje svoju ľudskosť. Niečo dosahuje a je pritom naplnené zámerom, že koná „dobre“, neopakuje alebo neimituje niečo zlé. Dieťa nie je ovládané predpokladmi, nevyhnutnosťami a štruktúrou situácie. Výkon znamená splnenie úlohy, dodávanie nového zmyslu tomu, s čím sa človek stretáva. Vedomie výkonu je potom skôr vedomím toho, čo človek dokáže v protiklade k tomu, čo nedokáže, je to vedomie patričnosti v protiklade k nepatričnosti a zaviazanosti, ktorú si vyžaduje povinnosť.

Toto všetko sa vyjadruje v detských hrách, ide tu však o preniknutosť radosťou, ktorá vyplýva z toho, že dieťa sa v styku úplne oddáva vzájomnosti.

V športe je však ústredným faktorom výkon, ktorým sa v súťaži meria a zakúša moc. Zatiaľ čo pri každej profesionálnej práci hrozí, že sa stane „zvykom“, opakovaním a automatizáciou, nadväzujúcou na požiadavky situácie –, človek robí to, o čom sa nazdáva jeho ruka, že je to potrebné urobiť –, je šport formou slobodného výkonu, spadajúcou do sféry každého „bežného“ človeka. Šport je – nech to znie akokoľvek čudne – formálne príbuzný so slobodným povolaním umelca alebo učenca, a sebavedomie vykonávateľa športu nie je často o nič menšie! Teraz však prerušíme tok týchto úvah – mohli by ohroziť ľahkosť môjho dokazovania – a budeme sa venovať otázke, ktorú sme nadhodili predtým:

Čo je pre hráčov charakteristickým znakom futbalového zápasu? Dalo by sa na to odpovedať, že táto charakteristika pozostáva z radosti a zadosťučinenia, lebo veď predsa to je motív, prečo ľudia hrajú futbal. Ale prečo by mal človek zažívať práve pri tomto zápase radosť a zadosťučinenie? Musíme sa tu opäť pokúsiť pochopiť človeka – hráča – na základe jeho sveta, teda futbalového zápasu. Aké charakteristické črty má futbalový zápas? Sú rôzne vlastnosti, ktoré má tento druh zápasu rovnaké s inými. Po prvé ide, tak ako pri všetkých športoch, o oddávanie sa situácii. Je to však ľudské oddávanie sa, pretože tu ide o zabudnutie na samého seba, pri ktorom človek napriek všetkému zostáva sám sebou, akoby to bola zámerná strata samého seba. Zviera takéto niečo nedokáže. Vždy sa úplne oddáva svojmu svetu. Preto sa síce dokáže hrať, ale nejestvuje nijaký psí alebo opičí šport. A predsa: športový hráč žije úplne z prežívanej situácie, vytvára ju však prostredníctvom svojej hry, akokoľvek ju aj musí akceptovať – prostredníctvom hry protihráča a spoluhráča, resp. prostredníctvom nevypočítateľnej náhody. Preto je každý zápas výkonom a zároveň v istom zmysle aj dobrodružstvom. Nie je to však osamelé dobrodružstvo – tak ako napríklad horolezectvo. Hráč akoby sa vedel na seba pozrieť zvonka, a to aj bez obecenstva; počas hry sa naňho upiera pohľad spoluhráčov a protihráčov, a on tento cudzí pohľad prijal a sčasti si ho osvojil. V skutočnosti teda nie je úplne slobodný, ale práve táto nesloboda je príkladom každého sociálneho výkonu a poskytuje dvojnásobné zadosťučinenie, ako bezprostredný výkon a ako výkon, na ktorý upiera pohľad niekto iný.

Nasledujúcim znakom futbalu je to, že podobne ako mnohé ďalšie športy predstavuje hru na určitom teréne, s pravidlami, teda s disciplínou. Pokiaľ ide o priebeh hry, ten je úplne neurčitý, no sloboda nie je subjektívnou ľubovôľou. Je to sloboda vzhľadom na prijímanú regulatívnu normu, a preto je príkladným prežívaním „plnohodnotnej ľudskosti“, hoci len vo formálnom zmysle, teda bez vážnosti a zodpovednosti, ktoré však môžu byť v skutočnom jestvovaní také ťaživé. Toto všetko je – dalo by sa poznamenať – charakteristické aj pre hokej, bejzbal, basketbal a pre všetky skupinové športové hry. Prečo teda práve také enormné rozšírenie futbalu? Čiastočne spočíva v spomínanom mužskom charaktere tejto hry, ale ešte aj na ďalších dvoch znakoch.

Skôr, než sa ich pousilujem objasniť, musíme dôrazne skonštatovať, že rozšírenie istého športu, tak ako určitej detskej hry, má aj svoje historické dôvody. Dejiny športov a hier – podobne ako dejiny čohokoľvek iného – nie je možné vysvetliť v úplnosti racionálne. Spomíname si, ako sa v našej mladosti náhle zjavilo „guľôčkové obdobie“ alebo obdobie, keď dievčatá skákali cez gumu – takisto ako sa zjavila jar alebo jeseň. Pred niekoľkými desiatkami rokov bola v civilizovanom svete mánia na jojo; objavila sa a zmizla ako nákazlivá choroba. Kto by teda povedal, prečo si v nejakej krajine našiel futbal viac hráčov než v inej? Sociálno-psychologické špekulácie bývajú nebezpečné.

Chcem sa tu obmedziť na reflexiu futbalu, tak ako sa nám javí, a nazdávam sa, že popri mužskom charaktere tejto hry dokážem označiť ešte dve ďalšie jej typické vlastnosti.

Prvou charakteristickou črtou je opakujúci sa rituál, daný takzvaným rozostavením hráčov na začiatku zápasu a po každom góle. Ide tu o reprezentáciu istej slávnostnej vážnosti, očakávania a pripravenosti. Po druhé futbalový zápas netvorí jeden priebežný celok, ako je to napríklad pri rýchlostnom behu a tak ďalej. Ide tu o východiskovú pozíciu, hru a vývin situácie; o narastajúce napätie a o rozuzlenie: či padne gól alebo nie – či niekto z hráčov „strelil vedľa“, a tak ďalej. Môžeme to nazvať dramatickým charakterom, ktorý sa mnohokrát opakuje.

Ale aj tieto znaky sa viac či menej opakujú aj pri ostatných hrách. Tak nám pri futbale nezostáva iná špecifika, než len tá „noha“. V nohe a výlučne v nej sa ukrýva „tajomstvo“ jedinečnej príťažlivosti futbalu, v protiklade k iným loptovým hrám. Noha znamená, ako sme už povedali, kopanie –, teda istú formu agresie a určitý vzťah k vlastnému telu, základ pre demonštratívnu mužskosť a neúprosnú tvrdosť, ktorá sa s ňou spája a ktorú niektorí nazývajú brutálnosťou. Väčšinou sa stretávame s názorom, že futbal predstavuje zmiernenú, pretože prísnymi pravidlami viazanú brutalitu. Mnohí sa nazdávajú, že toto zmiernenie zachádza príliš ďaleko a preto uprednostňujú napríklad ragby, ktoré je určite brutálnejšie. V našej krajine má väčšina ľudí iný názor. Nazdáva sa, že brutalite sa treba ako viditeľnej agresii muža proti mužovi podľa možnosti vyhnúť, a rýdzi futbal by sa mal vyvíjať smerom k ideálnym formám pohybu, súhry a techniky prostredníctvom ovládania tela, rýchlosti, obratnosti a výdrže.

Vtedy nadobudne futbal charakter „umeleckosti“. No práve preto, že takéto niečo nikdy nebude úplne možné, a futbalová hra si zachováva rovnako prvok dramatickosti, náhodnosti, nedokonalosti ako aj maximálneho vypätia, agresie a rizika, zostáva u nás neustále populárna medzi mladými i starými hráčmi. Preto nás ani neprekvapuje, že Nizozemský futbalový zväz má státisíce členov. Keby sme chceli odhadnúť celový počet futbalových hráčov v našej krajine, museli by sme toto číslo určite vynásobiť tromi.

Všetky futbalové zápasy majú obecenstvo – niektoré len niekoľkých zarytých, no zato vášnivých fanúšikov, niekedy je to len jedna školská trieda, no inokedy možno divákmi zaplniť celý štadión. Tak sa dostávame k štvrtej otázke, ktorú sme položili na začiatku pri našom malom výjave na ulici. Prečo sa ľudia tak radi dívajú na toto „kopanie do lopty“ a tým väčšmi, čím sa odohráva v podobe dobre hraného zápasu?

Z dejín vieme, že od raného stredoveku slúžili loptové hry v Európe, a to tak v Taliansku, vo Francúzsku, ako aj v Anglicku zábave. Zvyčajne ich sprevádzalo surové správanie, a knieža hry opakovane zakazoval sčasti preto, lebo to občanov zdržiavalo od cvičení sa v zbraniach, sčasti kvôli nehodám, k akým dochádzalo pri hrách, no rovnako aj pre bitky, ktoré vznikali medzi hráčmi a divákmi. Dovoľte mi, aby som si vypožičal z knihy J. Jusserauda_1 výstižný opis istej fázy jeu de soude (alebo choulle, zrejme podľa slovesa choler – choleare „follem pedibus propellere“) z čias Ľudovíta Svätého: „V tej chvíli divák nevidí nič iné než zmätený dav jednotlivcov, ktorých úlohou akoby bolo navzájom sa pozabíjať; tí, čo sú mimo kruhu, sa usilujú zo všetkých síl zmocniť tých, ktorí sa nachádzajú vo vnútri… Toto úsilie jednotlivcov, ktoré sa stále obnovuje, dodáva davu veľmi osobitý pohyb:… akoby išlo o nejaké fantastické zviera s tisícmi hlavami a tisícmi nohami. Podchvíľou sa niektorá z hláv zohne a zmizne: to niektorý z hráčov spadol; boj pokračuje na jeho tele, a keď sa zápas skončí, vstane úplne bledý a niekedy aj zranený a krvácajúci.“

Toto sa predsa len zmenilo za posledných sto rokov. Približne pred storočím boli pre futbal stanovené „cambridgské pravidlá“, a športová hra sa postupne vyvinula do dnešnej civilizovanej podoby.

Hoci bol kedysi „ludos soularum“ mocnou, emóciami nabitou ľudovou zábavou, „z ktorej vyplynulo mnoho neduhov, zakázaných Bohom“, ako sa uvádza v istom dekréte z roku 1313, futbalový zápas dodnes víri mysle ľudí.

Prečo však v dnešných časoch priťahujú futbalové zápasy o toľko viac obecenstva zo všetkých stavov, než povedzme hokej, tenis, atletika či automobilové preteky?

Naše preplnené štadióny sú v Európe porovnateľné jedine so španielskymi arénami, v ktorých sa odohrávajú býčie zápasy. Nie je to náhoda. Aj keď medzinárodné futbalové stretnutia, napríklad zápasy medzi Nizozemskom a Belgickom, neprinášajú pre hráčov také riziká, akým sú vystavení toreadori, obe predstavenia znamenajú „senzáciu“, i keď rozličným spôsobom.

Pre dobré pochopenie populárnosti futbalu bude užitočné, ak si sprítomníme význam javu nazývaného „senzácia“.

Vtedy konštatujeme, že senzácia je nečakaná udalosť, avšak taká, ktorá nie je náhodná, nie je nezmyselná, ale sa vzťahuje na isté očakávanie. Senzácia narúša očakávanie, nie však tým, že by ho likvidovala – vtedy by sme hovorili o sklamaní –, ale tým, že sa toto očakávanie prekročí udalosťou, ktorá má význam, poukazujúci v tom istom smere ako očakávanie.

Senzácia teda vždy predstavuje „rozuzlenie“, či už ide o drámu, vojenskú bitku, automobilové alebo konské preteky, futbalový zápas alebo nejakú jeho časť. Senzácia je teda úplne niečo iné než obdivuhodnosť, krása, excentrickosť či smiešnosť – hoci aj tie sa môžu vyznačovať senzačnosťou.

Ak si vybavíme očakávania počas zápasu, ktoré – ako sa príznačne hovorí – smerujú k napätiu, potom toto vzrastajúce napätie vzbudzuje vzrušenie. Vzrušujúca hra, na ktorú sa dívame, je taká, ktorá v nás vyvoláva napätím pohnutie, tak ako keď natiahneme hodiny, alebo ešte skôr ako hudba, pretože sama je vzrušujúca, to znamená, že vďaka rytmu a svojmu uspôsobeniu nadobúda zvyšujúce sa dynamické napätie, väčšiu potenciálnu energiu, na ktorej vnímajúc – teda virtuálne pohnutí – participujeme. Takouto hudbou je „dobrý“ futbalový zápas, počas ktorého sa mnohokrát opakuje vzrušenie a senzácia. Človek by si však azda pomyslel, že futbalový zápas je menej vzrušujúci než býčie zápasy, ale to by bol povrchný súd. Protirečí tomu v prvom rade fakt, že v Španielsku futbal „priťahuje“ obecenstvo väčšmi než tradičné býčie zápasy. Ale aj naša úvaha o uspôsobení a zmysle senzácie dokazuje, že vzrušovať môže len to, kde vzniká napätie vzhľadom na očakávanie a toto očakávanie závisí len od nášho poznania – pod čím rozumieme osobnú účasť – diania. Táto podoba ľudského poznania je nevypočítateľná a plná možností, tak ako láska. A tak sa odvažujem azda trochu smelo tvrdiť, že s určitosťou nie je vylúčené, že ešte raz zažijeme v preplnenom štadióne napäté vzrušenie senzácie Sofoklovej drámy – alebo nejakého iného, moderného autora. Jedna vec je však istá: Ten, kto nepozná „osobitosť“ býčích zápasov, futbalu, rugby, kriketu a tak ďalej, tomu tieto činnosti nič nehovoria. Dúfam, že je to zrejmé.

V každom prípade nebude priveľmi smelé tvrdiť, že futbalový zápas patrí skôr k miernym vášňam našich statočných severonizozemských oblastí. Osobné nasadenie hráčov je však aj pri zápasoch, ktoré poznáme, také úplné, že hra sa stáva vážnou a skeptický názor, že „jedna z tých dvoch pochabých jedenástok musí, samozrejme, zvíťaziť“ nenachádza uplatnenie.

To, že futbal priťahuje množstvo divákov, má rozličné dôvody. Prvým je ten, že každú súčasť aktivity môže sledovať a pochopiť každý človek, a teda aj žena. Človek sa môže na hre zúčastňovať, spolu s hráčmi „obývať“ hraciu plochu, a to nepretržite – nielen tu a tam. Pri krikete alebo tenise je človek oveľa väčšmi divákom, podobne ako pri atletike. Nakoniec vidí výsledok. Pri futbale sa zúčastňujeme – ak poznáme pravidlá, a teda aj hru – na každej fáze hry, no nikdy nie úplne. Divák sám nekope do lopty, nebeží k nej, sám nestrieľa na bránu. Jeho vzťah k hre a k hráčom je ambivalentný, dvojzmyselný. Zostáva divákom, ktorý vidí niekoho iného čosi vykonávať, no má tú slobodu, aby si vo svojej fantázii predstavil priebeh hry inak, a ak hra nie je dobrá, má príjemné právo myslieť si, že on sám by hral oveľa lepšie – a to sa deje vždy!

Divák je teda spoluhráčom a zároveň kritickým divákom, a v práve v tom spočíva tá dvojitá a dvojzmyselná rola, ktorá je taká výnimočne príťažlivá – dokonca aj pre ženy. Divák nenesie nijakú zodpovednosť, neunaví sa, a napriek tomu príjemne prežije vývin celej situácie zápasu a vkĺzne do kože každého hráča. Vo výhode je dokonca aj vzhľadom na hráčov, pretože ako virtuálny spoluhráč sa môže stotožniť s úlohou každého z nich. Tak zdieľa senzáciu každého hráča a všetkých dovedna. Zároveň si však – a to je najväčšia, priam najvznešenejšia irónia – udržiava odstup od situácie i futbalistov, takže jeho sledovanie hry môže byť nepretržitou pochvalou alebo negatívnym hodnotením. Ak si k tomu prirátame neistý výsledok každého dobrého zápasu, nikdy nedosiahnutú dokonalosť hráčskej techniky, zúčastňovanie sa na už spomínanom rituáli na začiatku hry a po každom góle, národnú alebo lokálnu hrdosť, sugestívne uctievanie športových favoritov a podnecovanie tohto všetkého rozhovormi v tlači, potom dostaneme všetky faktory, ktoré v našom západnom svete zaručujú popularitu futbalu podobne, ako ju niekde inde zaručujú bejzbalu alebo ragby, v Španielsku býčím alebo v antickom Ríme gladiátorským zápasom.

Ak sa nakoniec spýtame na spojivo medzi futbalom a moderným európskym človekom, musí nám zreteľne vyplynúť zo základnej hodnotovej schémy nášho moderného sveta.

Ako som sa pokúsil objasniť, lopta je objektom hry nezávisle od osobitosti akejkoľvek historickej situácie.

Hra predstavuje nemeniteľnú ľudskú možnosť, ktorá sa uskutočňuje vždy, pokiaľ si človek v sebe uchoval mladistvosť, určité oslobodenie sa od núdze, práce a starostí.

Človek mohol nohou kopať rovnako dobre v dobe kamennej, v Ríme alebo v dnešnom Amsterdame. A pokiaľ to boli kopajúci muži, zakaždým išlo o demonštrovanie agresivity a sily.

Ale futbalové zápasy, tak ako ich poznáme, nejestvovali odjakživa. Objavili sa a stali sa populárne až v modernom technickom svete. Vznikli uprostred devätnásteho storočia na anglických „highschools“ a najprv sa rozšírili v mestách, až neskôr prenikli na vidiek.

Nie je v mojich silách, aby som v krátkosti tejto prednášky načrtol základnú schému nášho moderného sveta. Určite to nie je možné urobiť na základe jedného pojmu. Naša kultúra je v každom prípade zameraná na krotenie vášní, na stieranie hraníc, na technickú reguláciu, racionalizáciu hodnôt a tým na skepsu voči akejkoľvek podobe tradičného ceremoniálu a solidarity, ktorá sa v ňom zjavuje. Individualizmus devätnásteho storočia našiel určitú kompenzáciu svojej osamelosti v duchu klubov; demokracia zjavne zotrela hranice stavov; doprava zlikvidovala ohraničenia životných priestorov. K tomuto modernému svetu patrí popularita lokálneho, národného a medzinárodného hráčskeho športu, v ktorom sa demonštruje zmiernená mužská agresivita a systematická technická schopnosť pri vykonávaní aktivít, nevyznačujúcich sa nebezpečnosťou, s možnosťou temperovanej senzačnosti a hrdého uctievania bez vážnych dôsledkov. Takouto športovou hrou je futbal.

Každá epocha si tvorí svoj vlastný svet a volí si vlastné hry. Ak Shakespeare vložil vo svojom Kráľovi Learovi do Kentových úst výrok „you base foot-ball-player“, adresovaný intendantovi, potom to má iný význam, ako keď sa tieto slová vyslovia v našich časoch.

Ten, kto trochu rozumie gréckemu kultúrnemu duchu, pochopí, že na olympijských hrách by bolo futbalové stretnutie nemožné. V gréckej, prevažne eroticko-estetickej kultúre, je uctievanie nasmerované väčšmi na osobný výkon. Technická kultúra si vysoko cení tímovú prácu, a to aj pri demonštratívnych hrách, ktoré formálne reprezentujú ideu civilizácie.

Bolo by lákavé preskúmať bližšie spojenie medzi formami civilizácie a populárnymi hrami (a v tom aj druhmi športov). Myslím však, že sa musím obmedziť na niekoľko všeobecných hľadísk a chcel by som len poznamenať, ako na jednej strane technická diferenciácia práce podporuje dobre premyslený intelektuálny plán, na druhej strane však industrializácia uprednostňuje „primitívny grif“ pre masy, automatizmus a tým aj monotónnosť. Človek koná bez inšpirácie a prázdne srdce si hľadá rozptýlenie, opojenie – a šport. Ten potom niekedy nemôže byť viac než rozptýlením prostredníctvom senzácie, ale môže sa stať aj skúsenosťou s výkonom a teda aj plnohodnotnou ľudskosťou. K tomu pristupuje aj skutočnosť, že každá práca, ktorú navonok pevne rámcuje jej charakter a časové nároky, je „bezstarostná“, na rozdiel od práce sedliaka, ktorá nepripúšťa voľný čas a z hľadiska starostlivosti, ktorá ju štruktúruje, pozná len tichý večer a nedeľu. Ľud, vyžadujúci chlieb a hry, obýva vždy mestá a netuší, ako rastie obilie, a ani nepozná „hravý logos“ v stvorení. Tento ľud však, ktorému napriek všetkému blahobytu chýba krátky pracovný deň, nazvaný Christianom „vedomím hodnoty v konaní“, môže niečo podobné zažiť pri športovej hre. Preto sa tešíme z toho, že futbal je taký populárny a nespočetné množstvo ľudí, ktoré sa na ňom zúčastňuje, zažíva výkon a „správnosť“ činu. S ničím nezameniteľná je pôvodnosť hodnotového vedomia v samotnom konaní, ktoré si človek volí slobodne.

Na začiatku tejto krátkej úvahy som vymenoval tri dôvody, prečo som Vás ako teoretik žiadal o to, aby ste venovali pozornosť futbalu. Prvý dôvod bol ten, aby som Vám niečo povedal o vzťahu človeka a jeho sveta bez toho, aby som Vás zahltil nudou. Neprichodí mi posudzovať, či sa mi to podarilo.

Po druhé som si zvolil úvahu o futbale preto, aby som ukázal moderného človeka – najmä človeka mužského rodu – ako hráča a diváka. Som si vedomý, že jediné, čo som mohol ukázať, bola cesta, na ktorej je možné dosiahnuť toto poznanie.

Tretím dôvodom mojej voľby bol, ako si zaiste spomínate, rozsah a hĺbka záujmu o futbal v našej krajine. Konštatovali sme to úplne vecne a bez toho, aby sme vyslovovali hodnotové súdy. A napriek tomu je – dalo by sa poznamenať – práve úlohou psychológa, aby dodal telesnej výchove, a teda aj športu pozitívne vedenie. Za každou myšlienkou výchovy stojí názor na človeka, a nejde pritom len o to, čím človek je, ale aj čím by mal byť. Čo sa týka športu, vyslovili už psychológovia názor, že jeho rozvoj podporuje vývin mládeže – ak sa bdie nad tým, aby nevznikali excesy. Chcel by som sa pripojiť k tejto myšlienke a dodať, že hranie futbalu sa v našej krajine vo všeobecnosti vyznačuje múdrou mierou, k akej náš zdravý národ inklinuje vo všetkom. Tam, kde hrozí, že dôjde k prekročeniu tejto miery, netreba hľadať dôvody u modernej mládeže, ani v podstate futbalu, v existencii zápasov, či dokonca v medzinárodných stretnutiach, ktoré s sledujeme takým súhlasom a s toľkým pôžitkom. Dôvod pre nedostatok miery v športe tkvie výlučne vo vplyve zainteresovaných, alebo v nezodpovednom vzbudzovaní vášní, ktoré ohrozujú dobrého športového ducha.

Ak k takémuto niečomu dochádza pri futbale, môže ísť len o profesiu alebo demonštráciu, ktorým chýba akákoľvek sociálno-pedagogická hodnota. Taký futbal však, ktorému chýba duša, nie je „pravým“ futbalom, ktorý bol predmetom našej úvahy. Preto si smiem dovoliť nevenovať sa teoreticky tomuto pseudošportu a vysloviť len nádej, že jedného dňa sa bude považovať za bezvýznamný aj z praktického hľadiska. Vtedy zostane len človek mužského rodu, noha, hra, výkon a radosť hráčov a divákov, a práve toto všetko tvorí podstatu a zmysel futbalu.

POZNÁMKY

1. Pokiaľ mi je známe, jestvuje jediná vedecká rozprava o psychológii futbalu, a to od H. G. Hartgenbuscha (Beobachtungen und Bemerkungen zur Psychologie des Sports, in: Psych. Forschung, 1926, 7, s. 386). Autorovým zámerom bolo zistiť, nakoľko sa v priebehu hry vyskytujú javy, ktoré možno vysvetliť známymi psychologickými pravidlami. Je to napríklad fakt, že obrancu zasiahnu loptou oveľa častejšie, než by sme na základe útočníkových nepresností pri streľbe považovali za pravdepodobné. Obranca zaujíma v priestore „vyznačené miesto“, ktoré na seba púta hráčov pohľad. Útočník musí hľadieť v ústrety otvorenému priestoru brány, nie na brankára alebo na žrď. (Nervózny človek, ktorý sa učí bicyklovať, tiež narazí do stromu, ktorý bojazlivo fixuje pohľadom a rád by sa mu vyhol.) V každom prípade je nesprávne učiť sa strieľať na bránu tým spôsobom, že sa hráč usiluje trafiť do žrde. Hráč sa musí naučiť, aby spravil ťažisko svojho poľa z „nevyznačeného miesta“, a teda „naučiť sa vidieť, kde protivník nestojí, aby ten už svojou čírou prítomnosťou neurčoval smer lopty“. – Teoreticky dôležité a záväzné pre loptovú hru, ktorá sa odohráva v poli, je vyrovnávanie sa s tzv. štruktúrou terénu. „Hráči budú vidieť vždy pri ťahu na protivníkovu bránu hraciu plochu ako pole premenlivých línií s hlavnou líniou smerujúcou k bráne… Je potrebné nájsť líniu, ktorá najistejšie vedie k úspechu,… tak, aby protivníkov systém línií nepretínal vyznačený bod, reprezentovaný hráčom alebo jeho blízkosťou… Preštruktúrovanie poľa v zmysle presunu ťažísk: všetky motorické výkony hráčov tvoria ako presuny na poli spojitosť s týmito optickými presunmi (nijaké myslenie, ktoré by smerovalo k nejakým záverom; hráčovi sú celkovo cudzie myšlienky v tradičnom slova zmysle)… optická situácia tvorí pri napätí hráča jeho motorický výkon.“ – Toto označenie štruktúry hracej plochy, tak ako jestvuje pre spoluhráčov, podal aj Merleau-Ponty (La structure du comportement, Paris, 1942, s. 228), a to ešte vo vyhrotenejšej formulácii: „Futbalové ihrisko“ nie je „objekt“, ale „ním prechádzajú siločiary, rozdeľujúce ho na sektory, napríklad na medzery medzi protihráčmi. Ihrisko hráčovi nie je dané, ale sa predstavuje ako imanentná realizácia jeho praktických intencií; hráč s ním tvorí celok, napríklad pociťuje smerovanie gólu v tom istom okamihu, ako cíti vertikálu a horizontálu svojho tela. Nestačí povedať, že na tomto mieste je prítomné vedomie. V tejto chvíli nie je vedomie nič iné než dialektika prostredia a akcie. Každý manéver, ktorý hráč urobí, mení hľadisko ihriska a pridáva k nemu nové siločiary, kde popri vedomí prúdi aj akcia, a realizuje sa tým, že nanovo mení fenomenálne pole.“ – Ak by sme sledovali Hartgenbuschovu argumentáciu, potom je tu ešte dôležité, čo hovorí o „taktike klamania“. Tá spočíva v umení vlákať protivníka do štruktúry, „ktorá sa neuzatvorí, do ktorej je však už strhnutý. Skôr, než sa prekvapený hráč stihne nanovo zorientovať, je už lopta v iných oblastiach.“

2. Je zjavné, že futbal je ako jedna z mnohých podôb komplikovaného, do meniacich sa situácií zapleteného správania, vynikajúcim príkladom, na ktorom možno predviesť „všeobecnú teóriu ľudského pohybu“ (porovnaj k tomu moju rovnomennú knihu, Utrecht 1948). Tak možno pri tomto športe jednoducho ukázať, že hráč sa neučí pohybu, ale spôsobom pohybu, že správanie je závislé na kategorických schémach a možno tu hovoriť o „senzomotorickej inteligencii“. Okrem toho sa zdá, že človek nepremyslene prisudzuje význam situácii, a to v súvislosti s jej možným vývinom a v úzkom vzťahu k vlastným pohybovým schopnostiam. V prípade ľudských výkonov nedochádza k úplnému prestúpeniu síl, preto hráč „cíti“ hodnotu svojho výkonu a subjektívne vie, či sa zhoduje s jeho cieľom a zámermi.

3. Pre teóriu a prax športu je dôležitý pojem „štýlu“. Mohli by sme to nazvať aj gramatickou formou a syntaxou hry. Každý hráč a každý tím sa vyznačuje vlastným štýlom, ktorý môže byť pre iných viac či menej „zrozumiteľný“. Môže však protivníka aj prekvapiť a zmiasť (poznamenáva to aj Hartgenbusch).

4. Chýba charakterologický prieskum futbalistov. Je samo osebe otázne, či jestvuje určitý typ, alebo mnoho typov. To druhé bude najpravdepodobnejšie. Peters (Psychologie des Sports) sa kedysi pokúsil vykresliť „pravého športovca“. Hoci sa tento pokus sa opiera o výdatnú skúsenosť, celý rad dojmov sa týka nepriaznivého druhu športových fanatikov (hoci ide tiež profesionálov). Peters súdi, že šport stratil všetky znaky hry, okrem iného spontánnosť a bezstarostnú radosť. Športovec je o seba dbajúci, uvážlivý typ, je neautentický, narcistický, precitlivený, primitívne ctibažný, štylizuje sa a okrem športu a osobného výkonu nemá záujem o nič iné; je to „nihilistický typ“. Jeho morálka férovosti je povrchná, uplatňuje ju len na športovisku – a aj to len z praktických dôvodov. Na Petersových úvahách bude určite dosť pravdy, ale skôr sa týkajú toho, čo šport ohrozuje, než toho, čím šport je.

5. Pokiaľ ide o dejiny futbalu (a loptových hier všeobecne), disponujeme niekoľkými veľmi dobrými štúdiami. Okrem francúzskeho diela, spomínaného v texte, rád by som uviedol: Joseph Strutt: The Sport and Pastimes of the People of England, London 1801. – G. A. E. Bogeng: Geschichte des Sports aller Völker und Zeiten, Leipzig 1926.

6. Vysvetlenie faktického rozdielu medzi dievčenskými a chlapčenskými hrami nadväzuje na teóriu expanzívnej a adaptívnej dynamiky, ktorú som rozvíjal v knihe De Vrouw (Utrecht, 1951).

7. Pojem „transsubjektívny“ pochádza od Minkowského a stretneme sa s ním napríklad v jeho článku Sur le chemin d’une psychologie formelle. Tento článok, podobne ako nádherná kniha toho istého autora Vers une cosmologie (Aubier, Paris 1936) sú veľmi vhodné na to, aby poskytli orientáciu, pokiaľ ide o zámery modernej psychológie.

8. Ešte raz by som rád veľmi dôrazne poukázal na veľkú hodnotu Christianovej úvahy (Vom Wertbewusstsein im Tun, Enke Verlag, Stuttgart 1948). Autor vychádza z nevyhnutnej súhry medzi poháňajúcimi a vyvolanými silami, ktoré sú predpokladom toho, aby sa správnym ťahom lana rozozvučal kostolný zvon a potom ukazuje, ako človek zažíva objektívne a subjektívne správny čin vo svojej hodnote ako totalitu. Implicitná intuícia samotného konania nemá nijakú explicitnú motiváciu, ale je priamo hodnotovou skúsenosťou a preto vypadáva z protikladu zmyslového a intelektuálneho poznania. Po skvelej analýze niektorých Pascalových Myšlienok (fragment 276 a fragment 4) Christian argumentuje, že vedomie správnosti určitého výkonu (napríklad v športe) tvorí analógiu k morálnej správnosti nášho správania. Pri každom správaní si človek nevšimne, čo chce spraviť, no uvedomí si svoje chyby – teda to, čo nechcel spraviť: „najpríkrejšie pociťujeme to, čo sa v zmysle hodnotového projektu javí ako nesprávne“ –, a to isté platí pre futbal. Rovnako je dôležité, že „urobiť niečo dobre“ si vyžaduje „štýl“, a že technicky najcieľavedomejšie pohyby nie sú totožné s „najlepšími“. Vycvičiť sa za „majstra“ znamená teda vyvinúť štýl, „esprit de finesse“ pre hodnotu konania počas samotnej realizácie.

(Reč pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia Akadémie telesnej výchovy v Amsterdame, ktorú autor predniesol 30. septembra 1950. In: Tijdschrift voor philosophie. Leuven – Utrecht, vol. 13, no. 3, september 1951. Preložil Adam Bžoch, francúzske citáty preložila Jana Truhlářová.)

LITERATURA

_1 J. Jusseraud: Les sports et jeux d’exercice dans l’ancienne France, Paris 1901 (Plon).