Na margo zborníka Slovenský literárny barok

V minulom roku sa na knižnom pulte vedeckých publikácií objavil zborník štúdií Slovenský literárny barok (Slovenský literárny barok. Venované 340. výročiu smrti Petra Benického. Red. Zuzana Kákošová, Miloslav Vojtech. Univerzita Komenského Bratislava, 2005). Tematicky podobný zborník vyšiel naposledy pred tridsiatimi štyrmi rokmi za redakcie Oskára Čepana (Literárny barok. Litterraria. SAV Bratislava 1971). Prezentoval ambíciu vytvoriť záklanú platformu pre systematický vedecký výskum barokovej literatúry. Pri takejto príležitosti si čitateľ právom kladie otázku, v čom sa za uplynulé tri desaťročia výskum literárneho baroka posunul. Žiaľ, zborník Slovenský literárny barok predstavuje len ďalší solitér.

Redaktorov zborníka treba pochváliť, že sa pokúsili o interdisciplinárne spektrum pohľadov. Medzi príspevky o literárnej kultúre sú zaradené aj štúdie z histórie slovenského jazyka a frazeológie, zo všeobecných sociálnych a politických dejín a z dejín slovenskej hudby. Zborník je rozdelený do troch tematických celkov. Samostatný oddiel je venovaný Petrovi Benickému; 340. výročie básnikovej smrti sa stalo leitmotívom konferencie, ktorej výstupom je recenzovaný zborník. Benický patrí medzi tie významné tvorivé osobnosti slovenských literárnych dejín, ktoré sú doslova „opradené“ nejasnosťami. Tie vyplývajú z deficitu základných pramenných materiálov, ale aj z nevyriešenej otázky jeho bilingvizmu (pripisuje sa mu autorstvo slovenských i maďarských veršov). K týmto komplikáciám sa pridružuje aj dlhodobá tradícia nedôsledného a nekritického výkladu problematiky. Spomínané neduhy sa symptomaticky odrazili aj na charaktere zborníka Slovenský literárny barok. Pre čitateľa je skľučujúce, že tradičné omyly nájde ešte aj v niektorých štúdiách. Sú zrkadlom výskumu (nielen v prípade tohto autora), pre ktorý je charakteristická nedostatočná koncepčnosť a systematickosť, resp. jednorázové, výlučne príležitostne účelové, nezáväzné „sondy“ do problematiky.

Pomerne široké spektrum prístupov k jednotlivým témam obsiahnutým v zborníku je však rozhodne pozoruhodným podnetom nielen pre ďalšie hľbanie o baroku, ale aj pre úvahy o stave literárnej histórie, o produktívnosti či anachronizme niektorých metodologických postupov. Nemám na mysli čisto teoretickú úroveň, ale vecné zvažovanie literárnohistorických postupov pri reflektovaní konkrétneho pramenného materiálu.

Medzi zásadné príspevky o problematike Slovenských veršoch v tomto zborníku patrí štúdia Gizely Gáfrikovej Benického Slovenské verše z heuristického a textovokritického hľadiska.

Autorka reflektuje „najproblematickejšie miesta doterajšej interpretácie problematiky Benického Slovenských veršov“, analyzuje výsledky heuristického a textovokritického výskumu tejto literárnej pamiatky a upozorňuje na nedostatky, ktoré sa tradovali aj pri edičnom sprístupnení tohto textu a doteraz sa nekriticky prenášajú do vedeckých interpretácií Benického. Autorka presvedčivými argumentmi spochybňuje nepodložené domnienky ohľadne datovania vzniku Slovenských veršov, ich údajného vplyvu na Valaskú školu Hugolína Gavloviča, poukazuje na otvorenosť problému autorstva tohto diela. Výsledky jej štúdie sú dôkazom toho, že „pascou“ pri písaní dejín literatúry nie sú vždy metodologické „stereotypy“, na ktoré sa v súčasnej dobe s obľubou poukazuje, ale predovšetkým stereotypy v „odpisovaní“ a tradovaní omylov sekundárnej literatúry, ktoré mnohokrát posúvajú čítanie literárneho materiálu zavádzajúcim smerom, podceňovanie profesionálnych zručností (metodológia heuristického výskumu, filologické, textologické, edičné postupy, atď.), ktoré sú pri práci s historickým textovým materiálom nevyhnutné.

P. Benický – básnik manieristický? – kladie v názve zásadnú otázku nestor histórie staršej slovenskej literatúry J. Minárik. Autorova vedecká erudícia a rozhľad v problematike slovenskej literárnej kultúry 9.–18. storočia sľubovali výsledky, ktoré však štúdia nenapľňa v očakávanom rozsahu. Prostredníctvom trochu humorne nadľahčovaného textu chcel autor čitateľovi prístupnejšie ozrejmiť dobový kolorit, na pozadí ktorého vznikala Benického tvorba. Štúdia, žiaľ, vyznieva miestami chaoticky a informačne nevyvážene. Do výkladu sa dokonca dostávajú aj pramenne nedoložené tvrdenia o Benického živote i tvorbe (dobové loci communes mieša autor s prepokladanými subjektívnymi názormi básnika).

Vedecky málo presvedčivá „priamočiarosť“ výkladu básnikovej poetiky sa prejavila aj v texte Silvie Laukovej Podoby márnosti v diele Petra Benického Slovenské verše. Uplatnenie biblickej symboliky v Slovenských veršoch autorka vysvetľuje tým, že Benický možno čítal svoje verše priateľom z okruhu duchovenstva.

Problematika smerového a žánrového pohľadu na literárne dejiny patrí v súčasnosti k dosť diskutovaným metodologickým otázkam literárnej histórie. V zborníku sa ňou teoreticky zaoberal Ivo Pospíšil v štúdii Baroko jako vývojový problém literatúry (Problémy slovanských literatúr). Je potrebné uvoľniť schematicko-normatívny systém chápania literárnych dejín (vrátane chápania ich žánrových a smerových modelov), sledovať intertextuálne vzťahy a brať do úvahy nadnárodný literárny kontext. Opodstatnenosť má v literárnej histórii aj skúmanie smerov, lebo v jednotlivých vývinových obdobiach sa zreteľne objavujú špecifické paradigmy vzťahov. Polemizovať by sa však dalo o Pospíšilovej „barokovej paradigme“ – napríklad o tom, či sa v baroku skutočne jedná o tzv. reštitúciu univerzalizmu, ktorú autor považuje za východiskovú kultúrno-filozoficko-náboženskú tendenciu tohto obdobia. Časopriestor v barokovom období pôsobil ako veľmi dynamický, dokonca živý, rozpínavý fenomén (Kalista, Černý). Práve zameranie sa na jednotlivosti viedlo súvekého človeka k „zažívaniu“ jednoty s absolútnom, s Bohom. Svedčí o tom aj základná baroková ambícia vyjadrená zásadou poznávať Boha skrze tento svet (Kalista).

Hľadanie nového pohľadu na autorskú osobnosť a dielo pri „voľnejšom“ chápaní literárno smerovej klasifikácie predstavuje štúdia Miloslava Vojtecha Predhovor k Doležalovej Tragoedii v kontexte literárnohistorického myslenia medzi barokom a klasicizmom. Vojtech vychádza z premisy, že autorskú osobnosť nemožno mechanistickým spôsobom zaraďovať do šablón literárnych smerov, ale naopak, že vo svojej tvorbe autor často vstupuje do rôznych smerových kontextov. Prínos tohto východiska je však obmedzovaný nedostatočnou, příliš všeobecne formulovanou argumentáciou bez potrebnej opory v textovom materiáli. Bez bližšieho určenia barokových špecifík, priamo z textu môžeme napríklad nasledujúcu Vojtechovu charakteristiku celkom dobre použiť na tematicky podobné diela od stredoveku až po osvietenstvo: „[…] barokovosť Doležalovej skladby je umocnená najmä jej teologickým zameraním (riešenie otázok hriechu a následného trestu, protikladu dobra a zla a didaktizmom, ktorý poukazuje na paralely Doležalovej skladby s barokovou didakticko reflexívnou poéziou“ (s. 155). Vojtechova štúdia je príkladom, že nestačí sledovať znakovú paradigmu smeru; treba pritom zohľadniť aj syntagmatickú – funkčnú a významovú hodnotu znakov a vzťahov. Súvekú terminológiu nie je napríklad dosť dobre možné stotožňovať s dnešným pojmoslovím. Pojmy „román“, „tragoedia“ mali v dobovom kontexte iný význam a oveľa širšie chápanú funkciu než v súčasnosti. Pojem „tragoedie“ u Doležala s najväčšou pravdepodobnosťou nenaznačuje vzťah k dramatickému žánru, ale k tragickému obsahu príbehu. Preto je blúdením v slepej uličke analyzovať naplnenie alebo nenaplnenie tejto žánrovej formy. Veršovaná podoba tragoedie môže súvisieť s biblickou látkou, pre spracovanie ktorej bol podľa autora i dobového cítenia adekvátnejší vyšší básnický štýl. Charakteristika Doležalovej Predmluvy ako prvej definície románu „v dejinách slovenského literárnoteoretického myslenia“ je značne nadsadená. Pri pozornom prečítaní nemožno stavať do protikladu ani Doležalovu a Palkovičovu charakteristiku „románu“. Obidvaja zhodne vychádzajú z dobovej predstavy o oprávnenosti použitia fikcie v literárnom texte. Na tento problém poukázala Gizela Gáfriková v štúdii K problému rozlišovania fiktívnosti a „pravdivosti“ exempla v barokovej homiletike (Slovenská kresťanská a svetská kultúra. Studia Culturologica Slovaca. Veda, Bratislava 1996).

Iný prístup k Benického osobnosti a dielu zvolila Ľubica Zubová v príspevku Slovenské verše v kontexte umeleckých smerov 17. storočia. Málo precízne formulácie sú bezpochyby dôsledkom „prvých krokov“ začínajúcej bádateľky. Patrí k nim najmä preceňovanie významu pomocných periodizačných medzníkov, ktorými sa v literatúre zvyčajne časovo vymedzuje manierizmus. Z nich si Ľubica Zubová takpovediac umelo vytvorila istú aprioristickú interpretačnú „mustru“. Aj v tomto prípade sa ukazuje nevyhnutnosť rekonštrukcie obsahu pojmoslovia, ktorým disponovala dobová prax. Napríklad dnešný pojem epigónstva nemožno mechanicky aplikovať na literárne postupy predchádzajúcich storočí, kde kritériá autorskej pôvodnosti vychádzali z úplne odlišných princípov. Oveľa uvážlivejšie by sa bolo treba vyjadrovať aj na margo Benického jazyka. S nasledujúcim tvrdením Zubovej možno totiž sotva súhlasiť: „Pri skúmaní jazyka Slovenských veršov môžeme skonštatovať, že Benickému neboli cudzie ani slovenské literárne zdroje, či zdroje písané slovakizovanou češtinou. Neformovala ho len slovenčina poddaného ľudu, lebo jazyk má charakter nadnárečový, literárne upravený. Úprava prebieha v rovine fonetickej, morfologickej, lexikálnej, čiastočne syntaktickej“ (s. 37). V štúdii Jazyková analýza Slovenských veršov Petra Benického totiž jazykovedec Pavol Žigo poukazuje na to, že „východiskom jazykovej štruktúry Benického Slovenských veršov a ich formy sú české tradície.“ Zároveň však dokumentuje, že v Benického tvorbe sa prejavuje zreteľné úsilie o uplatňovanie slovenských jazykových prvkov, nie však v dôsledne systémovej podobe ako naznačuje Zubová.

Pri charakteristike literárneho jazyka Benického sa dlho tradoval mýtus o jeho údajnej ľudovosti, ktorý podporuje tendenciu odvodzovať pôvod prísloví v jeho poézii predovšetkým z ústnej ľudovej slovesnosti. Relikty tohto mýtu nájdeme v zborníku aj v štúdiách Laukovej, Skladanej, Zubovej. Autorky medzi ľudové príslovia zaraďujú aj pôvodne biblické alebo tradíciou zovšeobecnené antické výroky. Napríklad úslovie „nikto nie je doma prorokom“ má biblický pôvod a v Benického veršoch má charakter parafrázy: „Prorok v svojej vlasti zústává beze cti, byť by jak učený byl.“ Podobne: „Človek bohabojný jest palme podobný; Tak v jedném království dvúch národov panství spúsobej skazu všem.“ Prílišné zdôrazňovanie „etnografickej“ hodnoty prísloví spôsobuje, že sa proces frazeologizácie chápe len jednostranne. Všímame si, že sa isté frazeologizmy stali súčasťou fondu ľudového jazyka, no zabúdame, že primárne patrili do umelej literatúry, boli nositeľom „vyšších“ estetických kvalít textu. Ich základnou funkciou nebolo „zbližovať umelú literatúru s ľudovou slovesnosťou“ (Jana Skladaná, s. 72). Svedčili skôr o literárnej zručnosti a rozhľadenosti autora, ktorý vedel v zrozumiteľnej kultivovanej podobe tvorivo „narábať“ s istými literárnymi, resp. knižnými „výpožičkami“.

Iným diskutabilným argumentom, ktorý priamo ovplyvňuje interpretáciu poézie Petra Benického, je otázka autorovho vzdelania. Autori (Zubová, Kákošová) vychádzajú z poznámky prvého vydavateľa jeho maďarskej zbierky (1664) Štefana Bartóka, ktorý sa o Benickom vyjadruje pochvalne aj preto, že „hoci nechodil do škôl“, dokázal svojím dielom priniesť čitateľovi osoh. Stálo by však za zváženie, či Benickému ako príslušníkovi šľachtického stavu, dvornému ceremoniárovi ostrihomského primasa Juraja Lipaia v Trnave, členovi kráľovského posolstva na dvore sultána v Istambule, atď. predsa len neprisudzujeme príliš nízku vzdelanostnú úroveň. Argumentácia týmto neistým údajom vnáša totiž do interpretácie Benického textov zjavné rozpory. Zuzana Kákošová, vo svojej inak podnetnej štúdii Antické motívy v Slovenských veršoch Petra Benického, ráta na jednej strane s tým, že „úroveň antického vplyvu úzko súvisí s jeho celkovou erudíciou, […] Peter Benický bol skôr ‚životný praktik‘ ako filozofujúci intelektuál, ale jeho celoživotnou snahou bolo aspoň ex privata industria povzniesť svoje názory, prípadne ako-tak ich filozoficky podložiť, prípadne odôvodniť“ (s. 46). Autorka však na druhej strane konštatuje, že v jeho Slovenských veršoch sa stretávame s „akousi preintelektualizovanosťou prejavu, ktorej súčasťou sú aj latinské výrazy.“ (s. 55) Pavol Žigo v už spomínanej štúdii poukázal na stereotypnú predstavu o Benického nižšej vzdelanosti v tvrdení Jozefa Minárika (Baroková literatúra svetová, česká slovenská, 1984). J. Minárik uvádzal, že sa v texte prejavila zvýšeným používaním lexikálnych barbarizmov. Pavol Žigo však upozorňuje, že tento typ „barbarizmov“ treba v uhorskom prostredí hodnotiť na širšom pozadí štýlov verejného styku.

K celistvému obrazu dobového kontextu literárneho baroka nemožno dospieť bez výskumu náboženských žánrov, ktoré mali v literatúre tohto vývinového obdobia významné postavenie.

V slovenskej literárnej vede sa náboženské žánre dlhodobo zanedbávali a doteraz ani nedocenili. Významným prínosom do diskusie o baroku i o problematike kancionálovej tvorby je štúdia Marie Škarpovej Několik poznámek ke kontinuitě a diskontinuitě české protireformační hymnografie (Pokus o analýzu adventních a vánočních písní Kancionálu českého M. V. Šteyera.) Autorka sa venuje žánrovým osobitostiam katolíckej spevníkovej produkcie. Charakterizuje typ tzv. kontinuitných a diskontinuitných kancionálov podľa ich nadväznosti na starší (protestantský) piesňový materiál alebo naopak čo najväčšej „nezávislosti“. Osobitne sa zamerala na neautorský (editorský) typ Kancionála českého (1683), vydaného jezuitom M. V. Šteyerom, ktorý patril medzi najrozšírenejšie české katolícke spevníky v 17.–18. storočí. Škarpovej štúdiu charakterizuje logický a dôsledný interpretačný prístup. Veľmi plasticky sa jej podarilo vykresliť adventné a vianočné piesne katolíckej proveniencie.

V Škarpovej výklade sa prejavila dôsledná znalosť dobového hymnografického materiálu. Naopak, nedostatočná skúsenosť s týmto druhom prameňov, je badateľná v štúdii Ľubice Blažencovej Parafrázy žalmov v spevníku Cantus Catholici, ktorá venovala pozornosť prvému slovenskému katolíckemu spevníku. Prejavila sa najmä v závažnejších faktografických a formulačných lapsusoch. Napríklad podľa jej tvrdení sv. Hieronym prekladal žalmy aj z gréčtiny; žalmy mali rekatolizačnú funkciu; žalmy sú písané voľným veršom a pod. Vecná logika chýba formuláciám typu: „priamym dôsledkom Božieho mena je občerstvenie duše“. V žalmových parafrázach Cantusu sotva možno nájsť stopy priamej súvislosti s prekladmi žalmov Cyrila a Metoda a pod. Pri čítaní žalmového oddielu spevníka si autorka evidentne neuvedomila špecifickosť spevníkovej literatúry, ktorá je predovšetkým antológiou textov, nie básnickou zbierkou. Súvekí zostavovatelia nemali ambície zoskupovať texty tak, aby z jednotlivých oddielov vytvárali štruktúrovaný celok. Ich snahou bolo zhromaždiť piesne na istú tému. Pri viacnásobných vydaniach sa poradí piesní neurčovalo významovo, ale často vychádzalo z poradia v predchádzajúcich edíciách. Problematický je predovšetkým autorkin výber východiskového textu pre porovnanie žalmových piesní z Cantus Catholici. Škoda, že nezdôvodnila, prečo si pre tento účel vybrala práve Bibliu českú z roku 1577. Záhadou je aj to, prečo porovnáva parafrázy spevníka Cantus Catholici so Silvánovými alebo dokonca Kochanowského žalmickými parafrázami, prípadne s dnešným prekladom žalmov. Nevysvetlený ostáva aj koncept „štruktúry rýmu“, i zdôvodnenie chýb v rýme „dominanciou teologickej pravovernosti“. Nie vždy je pre autorku jednoduché porozumieť dobovej lexike. Výraz „prerozkošná tráva“ v súvekom kontexte rozhodne nemal taký expresívny charakter, aký mu Ľ. Blažencová pripisuje, určite sa nespájal so „zmyselným blahobytom“.

Štúdia muzikologičky Marty Hulkovej Hudobno-historická reflexia domácej viachlasnej hudobnej tvorby prvej polovice 17. storočia je cenným príspevkom aj pre literárnohistorický výskum najmä tým, že si všimla prekladateľskú účasť slovenských barokových autorov pri uvádzaní viachlasných evanjelických duchovných piesní z tvorby nemeckých autorov. (Napríklad Štefan Pilárik prekladal Schützove Psalmen Davidis. Rovnako v Bardejovskej zbierke hudobnín sa zachovali skladby s pôvodne nemeckým textom, ktoré boli podložené textami v slovakizovanej češtine.)

Hana Bočková sa v príspevku Komenský a náboženská vzdělávací literatura sústredila na jeden z Komenského známejších spisov – Praxis pietatis (1663), ktorý je vlastne adaptáciou pôvodne anglicky vydaných spisov dvoch protestantských autorov – Baylyho a Halla. Všíma si najmä aktualizáciu Komenského adaptácie v súvislosti s dobovou situáciou Jednoty bratskej.

Lenka Macáková sa v štúdii Etická koncepcia človeka v diele Hugolína Gavloviča Škola kresťanská venovala doteraz menej reflektovanému dielu tohto autora. Dielo Škola kresťanská predstavuje v baroku obľúbený typ literatúry ars moriendi, ktorý mal inšpirovať čitateľa k meditáciám o dobrom živote i o posledných veciach človeka. Macákovej analýza potvrdzuje, že Gavlovič v zmysle dobových umeleckých postupov predstavil vo svojom diele „obraz kresťana“ ako etický vzor, s ktorým sa mal čitateľ stotožniť.

Rovnakú umeleckú metódu si možno všimnúť aj v inom žánri – v školskej latinskej veľkonočnej hre Petrus poenitens at Judas desperans neznámeho autora, pravdepodobne jedného z učiteľov prešovského kolégia (uvedená v rozpätí rokov 1668–1673). Autorka príspevku Nad textom jednej školskej hry z Prešova, Alexandra Dekanová, si veľmi detailne všímala predovšetkým psychologické stvárnenie postáv, ich náboženský výklad a funkciu. V diele sa prejavila typicky baroková snaha o introspektívny pohľad do ľudského vnútra.

Historička Eva Kowalská si v štúdii Kázeň ako zdroj informácií pre sociálne a politické dejiny?(K možnostiam interpretácie kázňovej tvorby luteránskych exulantov z Uhorska) všíma možnosti interdisciplinárneho využitia exilovej literárnej tvorby ako historického prameňa. Jej príspevok je pre literárnohistorický výskum veľmi prínosný. Autorka totiž poukazuje na osobité znaky kázňovej tvorby slovenských evanjelických exilových kazateľov. Do svojich textov totiž zahŕňali aj okruh informácií z politického diania v Uhorsku. Zamerala sa aj na rozličné podoby dobovej interpretácie statusu „exulanta“. Barokový človek reflektoval svoj život, ako aj súveké historické udalosti v kontexte dobovej koncepcie dejín ako „historia sacra“. Dokumentujú to aj zistenia E. Kowalskej, ktorá poukázala na to, že pre exulantov malo ich postavenie aj duchovný význam. Chápali ho jednak v intencii znášania osobného utrpenia s Kristom a zároveň v ňom videli možnosť duchovnej očisty pre celé cirkevné spoločenstvo.

S podobným chápaním exilu sa stretneme aj v diele slovenského evanjelického kazateľa a exulanta Mateja Bahila, ktorému sa vo svojom príspevku Dielo Mateja Bahila v kontexte slovenskej barokovej literatúry venoval Vladislav Doktor. Autor štúdie poukazuje na to, že popri historickej, cestopisnej a autobiografickej línie sa v diele objavujú aj „prvky vyznavačstva“ a apológie. Autor totiž prerozprával svoje zážitky nielen z hľadiska osobného prežívania, ale aj z pozície predstaviteľa utláčanej cirkvi.

Nemecký slovakista Christian Prunitsch sa v príspevku Rétorika a komunikatívnosť v slovenskej barokovej literatúre zaoberal vývojovými podobami národných apológií Slovákov. Popri tom si všíma osobitý charakter slovenského literárneho kontextu, v ktorom sa prejavovala multilingvalita, čím sa odlišoval napríklad od poľskej barokovej literatúry. Poukazuje na to, že s ranými prejavmi národných obrán sa možno stretnúť už v Predhovore ku Cantusu Catholici, alebo v diele Daniel Sinapia Horčičku Hortulus animae piae. Autor štúdie kriticky hodnotí skutočnosť, že v slovenskej historiografii sa nedostatočne zhodnocuje význam literárnych citácií. Zdôrazňuje, že citácie nemali kvalitu odvolávania sa na inšpiračný zdroj, ale prezentovali vzťah k citovanému autorovi ako aj istú názorovú orientáciu. Podnetom pre ďalší literárnohistorický výskum by sa mohla stať aj Prunitschova interpretácia Jána B. Magina. Autor prezentuje Magina ako pozoruhodného pestovateľa barokového concetta. Analyzuje a interpretuje barokové estetické a rétorické postupy jeho Apológie. Poukazuje na to, že v tomto diele „je národná otázka ešte stále podriadená univerzalistickej snahe o pravdu“ a že sú v ňom použité „ani nie tak etnické, ako skôr stavovské identifikačné vzory“.

Zborník Slovenský literárny barok je vo svojich jednotlivých podnetoch prínosom do výskumu barokovej literárnej kultúry. Nemali by sme však prehliadať nedôslednosti, ktoré sa dostali do reflexií jednotlivých autorov mnohokrát len preto, že sa nedostatočne kriticky zhodnocoval predchádzajúci výskum, alebo sa s nedostatočnou pružnosťou reagovalo na novšie vedecké poznatky.

LITERATURA

Slovenský literárny barok. Venované 340. výročiu smrti Petra Benického. Red. Zuzana Kákošová, Miloslav Vojtech. Univerzita Komenského Bratislava, 2005.